Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štyri svety

.katarína Augustinič .reportáže

Luník IX poznáme všetci. Videli sme ho veľakrát v správach. Nechválne známe rómske geto, skanzen a úplne iný svet. Ale človek tam musí prísť, aby pochopil. (Reportáž vznikla ako výstup mediálnej školy .týždňa.)

Štyri svety Pani Anka, 82-ročná upravená pani, je jednou z obyteliek Luníka.

je to silný zážitok a je o to silnejší, že všetci v tejto krajine už nad jeho obyvateľmi zlomili palicu.

každý piaty

Prichádzame do Košíc vlakom a máme šťastie na taxikára, ktorý je ochotný nás odviezť až priamo do stredu Luníka IX. Viac sme už také šťastie nemali. Našimi hostiteľmi sú saleziáni. Saleziánske stredisko a kostol sú priamo uprostred sídliska. Obohnaná vysokým múrom. Všade okolo rozbité paneláky bez okien, rozpadávajúce sa, začmudené domy, páchnuce odpadky. A za plotom zrazu iný svet, dokonca trávnik a absolútny poriadok. Pocit, ako keď prídete na ambasádu vo vojnou zničenej krajine. Pri prechode cez bránu musíme dávať pozor, aby nikto nevbehol dnu. Všetko navodzuje dojem, akoby sme boli na nepriateľskom území a je nutné sa báť o vlastný život. Nedá mi to, pozdravím dvoch chlapcov idúcich okolo, usmejú sa na mňa a odzdravia. Cítim, že to nebude také zlé. 

Saleziáni sú svetielko nádeje v tomto marazme. Pracujú najmä s deťmi. Ale reálne zhodnotia svoju úspešnosť na dvadsať percent. Učia deti základné veci, ako sú vďačnosť, dodržiavanie pravidiel, učia ich, ako sa hrať, snažia sa im dať zmysel života a hlavne nádej. 

eva a jej jedenásť detí

Naším sprievodcom je dobrovoľník Jano. Prišiel na rok pomáhať. Je programátor, odišiel z dobre platenej práce. Prečo? Lebo je introvert, nemal kamarátov a cítil sa sám. „Som veriaci, tak som sa rozhodol ísť pomáhať, tu sa cítim potrebný,“ vraví nám a berie nás do prvej rodiny. 

Pani Eva má tridsaťpäť rokov, ale vyzerá na päťdesiat. Má jedenásť detí. Byt je v katastrofálnom stave. Pár kusov obitého nábytku, telka, všade staré matrace. Muž odišiel do Bruselu, peniaze neposiela. Najmladšia Laura má dva roky. Má vši a je špinavá. Bývajú v dvojizbovom byte, ale kedže neplatia pravidelne, bytový podnik im chce do jednej izby ešte niekoho nasťahovať. Eva je na rodičovskej dovolenke, dokopy dostáva 400 eur, po odrátaní nájomného, elektriny, ktorú si musia dopredu predplácať, jej ostáva 160 eur na stravu a oblečenie pre celú rodinu. Na káblovku však vystačí vždy. 

Katarína Augustinič

Kúrenie si vyriešila rovnako ako väčšina ostatných na Luníku, prebúrala do panelu komín a kúri si drevom. Deti chodia do školy a šestnásťročná Nikola pomáha v škôlke, baví ju to a chcela by ísť študovať. Ďalším obyvateľom bytu je malé mača, jediná hračka detí. V konzumnom svete až nepochopiteľná realita. Ale napriek všetkému mám pocit, že sú šťastné. Je pravda, že nepoznajú nič iné, ale v tomto prípade asi našťastie. 

pani anka a jej iný svet

Kráčame na druhú návštevu, stúpame po schodoch. Na nich stojí sused s hadicou, informuje nás, že o chvíľu pustia vodu. Keďže bolo veľa neplatičov, vodárenská spoločnosť zaviedla opatrenie, keď púšťa vodu  len dve hodiny denne, ráno a večer dolu z hydrantu vo vchode. Na chodbe je smrad a špina. 

Otvára nám 82-ročná upravená pani a za ňou je úplne iný svet. Ten špinavý Luník ostal za dverami. Tu svietia a voňajú sviečky, všade sú umelé kvety, suveníry, domáce háčkované dečky a bábiky, ktoré jej posiela rodina zo zahraničia. Niekto by povedal, že gýč, ale pre nás zrazu oáza v džungli. Anka spomína. Spomína na Luník, kde boli kvety a lavičky. 

Kde nežili len Rómovia, ale aj Nerómovia – vojaci a lekári. Na sídlisko, kde sa dobre žilo, neboli tam hádky a bitky na dennom poriadku. Vidím v jej očiach smútok a rezignáciu. S nikým sa nestretáva, chodí len do kostola a za sestrou do Košíc. A ešte lieta do Bruselu, Nemecka a Anglicka za svojimi deťmi. Pozriem sa z okna a vidím balkón celý zašpinený holubmi a vtedy sa Anka strašne zahanbí. Vysvetľuje, že spolu so synom to pravidelne čistia, ale vzhľadom na kopy odpadkov pod oknami si s tým nevedia poradiť. Chcela by sa odsťahovať, ale nechcú vyhovieť jej žiadosti.

deti na ulici

Luník sa ešte niečím výrazne líši od bežných sídlisk. Všetci sú na ulici, okolo nás sa hrajú deti, posedávajú ľudia, máte pocit, že tu je život. Niekde hrá hlasná hudba, dievčatá vidím skákať gumu, chlapci sa vozia na kolieskových korčuliach. Keďže korčulí je málo a detí veľa, každý má len jednu a odrážajú sa na nich ako na kolobežke. 

„Všetko navodzuje dojem, akoby sme boli na nepriateľskom území a je nutné sa báť o vlastný život.“

Pristaví nás Armando, má dve kože z fretiek okolo krku, že vraj sám ulovil a stiahol z kože.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite