Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeseň s novým kamarátom

.lubomira Petrova .reportáže

Janko je môj sused. Tu, sponiže ulice. Býva v starom dome, priamo na námestíčku. Žije sám, hoci má ženu a zo päť detí. Prečo som sa s ním spriatelila a prečo som ho začala fotografovať?

Jeseň s novým kamarátom LUBOMIRA PETROVA Janko napriek samote miluje spoločnosť. Pri živote ho drží jeho záhrada, práce v nej a okolo domu. Úrodu rozdáva kdekomu a ľudí pozýva dnu do dvora.

jeden z posledných letných dní si vykračujem od zastávky cez toto námestíčko smerom domov z krásneho výletu vo Viedni. Sama, bez detí, po celých prázdninách mi boli dopriate tri dni bez nich. Bola som úplne nabudená a naplnená krásou skorého babieho leta, jemne ma ovieval pocit šťastia a spokojnosti z tohto prostredia, kde bývam a kde som sa usadila, že aké je to tu pekné a zelené, že tu máme také skvelé spojenie do tej Viedne a tak podobne... skrátka, vykračujem si priam s meditatívnym úsmevom a zrazu ma preberie pokrik: „Kam s tým batohom? Na výlet?”

Obzriem sa, pri bráne stojí dedo s paličkou, takmer holý, iba v trenkách.

„Čo to je? Ako reagovať”? Podídem k nemu, v každom prípade vyzerá neškodne. Keď vás dnes cudzí človek len tak osloví na ulici, je to už také ... divné nejaké, že čo asi môže chcieť? Exhibicionista, úchyl, blázon? Moje civilizačné paranoje, všetky vtesnané do piatich sekúnd, kým som k nemu podišla, ujo celkom zlikvidoval svojím ironickým zmyslom pre humor, ktorému som okamžite porozumela. „Z výletu idem. Pomôžem vám? Poznáme sa?” A on: „Nieee, ja tu iba stojím a počítam listy na tomto strome, tak ako vždy.‟ To ma presvedčilo, že je to človek s normálnym rozumom a že asi je len veľmi sám. A tak aj bolo.

Janko takto v lete posedáva pred bránou svojho dvora na námestíčku, kde namiesto trávnička vopchali miestni nadšenci zo tri detské hracie prvky a športové posilňovacie zariadenia, a oslovuje mamičky na prechádzke so svojimi detičkami a iných okoloidúcich. Janko má totiž trocha zamotanú kombináciu životných okolností: je nesmierne spoločenský, miluje zábavu, ľudovú hudbu, a vôbec, ľudí, ale zároveň má Bechterevov syndróm, chorobu, ktorej vinou je takmer úplne imobilný. Chrbtica sa mu kriví, hlavu neotočí a jednu nohu ťahá len tak nad zemou. Miluje spoločnosť, ale je sám. Pri živote ho drží jeho záhrada, práce v nej a okolo domu. Úrodu rozdáva kdekomu, lebo sám ju nepoje. Pozýva ľudí dnu do dvora, do svojej zimnej záhrady s posedením, ale takmer nikto nejde. Boja sa. Ja som šla. Veď sme susedia. Už len preto. Strávila som tam hneď celé jedno popoludnie.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite