v Subotici, pôvabnom a živom srbskom meste, kde v tieňoch stromov na terasách miestni popíjajú pivo a chladené limonády, na prvý pohľad nič nenasvedčuje tomu, že sa tu zdržujú stovky utečencov čakajúcich na vstup do Maďarska, prvého štátu Schengenu. Ten v ich očiach znamená koniec tisíce kilometrov dlhej a tisíce eur drahej cesty a začiatok nového života, podobného tomu, ktorý v centre Subotice vidíme: rodiny a priatelia pri jednom stole, hrajúce sa deti, smiech, pokoj a bezpečie.
Do Srbska dnes podľa UNHCR prichádza 200 až 300 utečencov denne. To je desaťkrát menej než vlani na jeseň. Väčšina z nich však už nejde cez Grécko, ako to bolo do marca tohto roku. Po podpise dohody medzi EÚ a Tureckom a po uzavretí macedónskych hraníc nahradila grécku trasu nová pevninská cesta cez Bulharsko. Práve tou prišla podstatná časť ľudí, ktorí dnes na severe Srbska čakajú na prechod maďarských hraníc. Je ich tu viac ako tisíc, najčastejšie z Afganistanu, Sýrie, Iránu a Iraku. Zdržujú sa v dočasných kempoch v tzv. tranzitných zónach pozdĺž hranice; štyristo ľudí prespáva v oficiálnom kempe v Subotici, ktorého kapacita je prekročená viac než dvojnásobne. Ďalšie desiatky ľudí do Subotice každý deň prichádzajú, no do Maďarska sa dostane iba okolo 30 osôb denne. Môže za to nariadenie z 5. júla tohto roku.
Robert Barca6. august 2016, tranzitná zóna Kelebija, Srbsko: Jezídsky muž, ktorý sa v irackom Kurdistane stretol s bojovníkmi Daešu. Pravé rameno a chrbát má zjazvené od vriacej vody, ktorou ho polievali pre jeho vierovyznanie. Z Iraku sa mu podarilo utiecť až sem.
bibliu každému moslimovi
Jedna z ciest zo Srbska do Maďarska vedie cez hraničný priechod Kelebija. Práve tu je prvá tranzitná zóna. Provizórne stany, v ktorých ľudia spia, jedia, žijú a čakajú, sú nalepené na plot tvoriaci hranicu, za ktorou sa začína Schengen. Stany sú postavené z diek prehodených cez konáre, z čiernych igelitových vriec zaťažených kameňmi a občas aj zo zozbieraného raždia, ktoré slúži ako strecha. A len dva kroky od tohto obydlia prechádzajú dňom aj nocou ťažké kamióny. Mrholí. Pod jemnými kvapkami vody deky nasiakli a oťaželi. Ženy zo žiletkových plotov schovávajú tričká a ponožky, ktoré tu sušili. V tábore sú na stopäťdesiat hláv dva kohútiky s vodou, v ktorej si ľudia perú oblečenie, holia sa a umývajú.
Z jedného zo stanov na nás usmieva tmavooká dievčenská tvár a volá „Hello, my friend!“ Jediné slová, ktoré toto sýrske dievčatko zatiaľ vie po anglicky. Deti vidíme na každom kroku. Podľa odhadov UNHCR je ich medzi utečencami na severe Srbska viac ako 40 percent. Tie staršie si ešte pamätajú na školu.
Robert Barca6. august 2016, tranzitná zóna Kelebija, Srbsko: Štyridsať percent utečencov na severe Srbska tvoria deti. Na prechod hranice čakajú v horúčave aj v daždi.
Stretávame Osmana, mladého muža zo sýrskeho Aleppa, ktorý na tamojšej univerzite študoval chémiu. „Každý deň som jazdil do školy cestou, na ktorej ma zastavovali rôzne bojové skupiny a presviedčali ma, aby som sa k nim pridal,“ hovorí. Jedného dňa videl, ako na jednu z budov jeho univerzity dopadla bomba a roztrieštila ju na kusy. Vtedy sa rozhodol odísť.
„Neviem, ako je to tu v Európe, ale my sme zvyknutí žiť s celou rodinou pohromade. Rodinu nikto nechce opustiť. Ani svoju krajinu,“ vysvetľuje dvadsaťjedenročný Abdul, ktorý pred pol rokom odišiel z Afganistanu sám, pretože jeho rodina nemala dosť peňazí, aby sa mohli na cestu vydať všetci. Vyslali teda najprv jeho, s vidinou, že pre nich bude jednoduchšie prísť, až bude Abdul na mieste. „Chceme žiť v bezpečnej krajine. V takej, v akej žijete aj vy.“ Pýtam sa, prečo nezostane v bezpečnom Srbsku, tak ako sedemtisíc ďalších utečencov, ktorí tu požiadali o azyl tento rok. Abdul mi opakuje „Džermany, Džermany,“ akoby to bola zem zasľúbená. Tvrdí, že v Nemecku má priateľov, to isté hovoria aj ostatní. Do Nemecka smeruje drvivá väčšina z tých, s ktorými hovoríme.
„Hľadajú iný, lepší život,“ hovorí Tibor Varga, evanjelický kňaz, ktorý v Subotici už mnoho rokov pomáha tým, ktorí to potrebujú – chudobným, bezdomovcom, drogovo závislým. S príchodom utečencov mu pribudla nová práca. Denne rozdáva utečencom vodu, jedlo, deky – a biblie. „Všetok dobrý život v Európe na niečom stojí. Je za ním celá filozofia – naše zákony, ústava, hodnoty, spôsob myslenia a správania – to všetko vychádza z kresťanských základov. Títo ľudia si prišli po to dobré, ale prichádzajú s inými ideálmi, v ktorých vyrástli a ktoré nemôžu zmeniť. Niektorí by to chceli skúsiť, ale namiesto toho môžu v Európe vytvoriť ďalšiu krajinu, ktorá bude vyzerať ako tá, z ktorej prišli.“
Podľa Tibora sa v Európe odohráva vojna: „Proti sebe bojuje islamská ideológia a postkresťanská Európa, ktorá pre svoj bezuzdný liberalizmus zabudla, na akých základoch stojí. Pokiaľ nemáte silnú ideológiu, tento spirituálny boj prehráte. A určite sa nedá zvíťaziť zbraňami alebo reguláciami.“
Tibor Varga však verí, že existuje sila, ktorá konflikt hodnôt dokáže prekonať. „Tí ľudia v skutočnosti potrebujú úprimnú lásku,“ hovorí presvedčene. „Pokiaľ im ukážete lásku Boha, budú načúvať. Je to pre nich kotva, odpoveď, spôsob, ako sa v našej postkresťanskej spoločnosti nestratiť.“
Robert Barca6. august, 2016, tranzitná zóna Kelebija, Srbsko: Stany, kde sa zdržujú desiatky ľudí sa nachádzajú priamo v priestore hraničného priechodu. Len pár krokov od ich jediného útočiska prechádzajú neustále niekoľkotonové kamióny.
Správy o tom, že moslimskí utečenci v európskych krajinách konvertujú na kresťanstvo, sa skutočne objavujú. Iba v Hamburgu sa ich tento rok dalo pokrstiť dvesto. Denník The Guardian priniesol informáciu o tom, že za prvé tri mesiace tohto roku sa v Rakúsku ku kresťanstvu prihlásilo vyše 200 moslimských utečencov. Nakoľko je to autentická viera a nakoľko prostriedok na jednoduchšie získanie azylu, to nevedno. Stretávame mladého muža z Iránu, ktorý chce na kresťanstvo konvertovať hneď, ako dorazí do Nemecka. Tvrdí, že kresťania mu počas cesty neraz pomohli. Teraz sa chce stať jedným z nich.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.