vstupujeme do temného, industriálne ladeného priestoru, ktorý pripomína ulice a podzemné veliteľské bunkre z leta 1944. Zvukové stopy, blikajúce archívne zábery, zvuky sirén a úzke chodby vytvárajú pocit, že človek kráča priamo v stopách povstalcov. Atmosféra je surová, miestami až klaustrofobická, no práve vďaka tomu je autentická. Múzeum neponúka len výklad histórie, ale aj emóciu. Mrazenie prichádza pri pohľade na hračky detí, osobné predmety mladých bojovníkov či na rekonštruované ulice zničeného mesta alebo na model bombardéra Liberator v životnej veľkosti. Takýmito zhadzovali spojenci zásoby a zbrane aj za cenu veľkých strát. Lietali z Talianska, lebo Stalin im zakázal používať letiská pri Varšave. A keď uvidíte v počítačovo simulovanom 3D filme let nad tou hromadou ruín, na ktoré sa Varšava zmenila, pocítite štípanie v očiach a viete, ako to je, keď sa mesto nevzdá. Sovietske vojská sa zo štvrte Praga na to všetko dívali.

Pred vojnou žilo vo Varšave asi 1,3 milióna obyvateľov. V troskách zostalo 1000 – 1500 tzv. varšavských robinsonov, ktorí sa odmietli vysídliť. Až keď v Poľsku nastúpila proruská vláda, v januári 1945 vstúpila Červená armáda do mesta ruín ako tí, čo prinášajú poriadok a vzápätí začali Varšavu s veľkou slávou rekonštruovať.