25. augusta 1939 sa v prístave slobodného mesta Danzig (dnes známeho ako Gdansk) zišli tisíce miestnych obyvateľov, aby privítali prichádzajúcu bitevnú loď Schleswig-Holstein. Oficiálne mal tento nemecký predreadnought do Gdansku doraziť len ceremoniálne, na pripomienku krížnika Magdeburg, ktorého posádku po potopení pred štvrťstoročím Nemci pochovali práve tu. To, že pod palubou tajne viezol stovky po zuby ozbrojených nacistov, vtedy nikto z mávajúceho davu netušil.

Na prvý pohľad sa tu vtíska obraz Trójskeho koňa, ale ten by nebol celkom presný. Keby bol totiž oslavujúci dav – zložený prevažne z etnických Nemcov – vedel, že posádka Schleswig-Holsteinu pod vedením kapitána Gustava Kleikampa prichádza s úmyslom rozpútať vojnu, naprieč pobrežím by sa potlesk pravdepodobne ozýval ešte hlasnejšie. 

prehánky pred búrkou 

Máloktorý kút Európy reflektoval stúpajúce napätie od podpisu Versaillskej zmluvy ako Danzig. Štatút slobodného mesta sa mu Spojenci rozhodli udeliť preto, že rešpektovali poľskú potrebu prístupu k moru rovnako ako právo nemeckej populačnej väčšiny na sebaurčenie. Keďže toto rozhodnutie vyvolalo odpor rovnako vo Varšave, ako aj v Berlíne, spočiatku sa zdalo ako spravodlivý kompromis. 

Poliaci pristupovali k svojmu „slobodnému“ susedovi od samého začiatku skepticky, dokonca si už začiatkom dvadsiatych rokov začali severne od Gdanska budovať vlastné prístavné mesto – Gdyňu. Ich nárok na prístup k Baltickému moru však krátko po skončení prvej svetovej vojny vyzeral definitívne. Spoločnosť národov im v Danzigu garantovala hneď niekoľko exkluzívnych práv – okrem toho, že mesto prakticky reprezentovali v zahraničnej politike, získali aj istú mieru kontroly nad jeho colnou politikou, železnicami a prístavom. V meste zároveň prevádzkovali vlastnú poštovú službu.