jedna vrstva sú pieskovcové veže Českého raja a krásne borovicové lesy, ale ani tá nezakrýva historické otrasy. Po vojne bola nemecká majorita vyhnaná. Ľudia, ktorí tam boli doma, boli nahnaní do transportov len s príručnou batožinou a v Nemecku tiež neboli vítaní. Krajina sa musela znova učiť, čím je. Po Nemcoch tu ostali domy, továrne, technologická infraštruktúra, cintoríny, ale aj prázdno, ktoré sa muselo zaplniť vlastným príbehom, pretože krajina bez príbehu je hluchý priestor, nevhodný pre život. Išlo to pomaly. Ľudia z rôznych miest, národností a kultúr sa nasťahovali do domovov niekoho iného, varili v hrncoch niekoho iného a spali v cudzích posteliach. 

No a posledná vrstva je to, čo v tomto unikátnom kúsku sveta nájdete dnes. Mám rád Severné Čechy, už svojho času počas expedície po sklárňach som pocítil ich mocný horúci dych a číru krásu krištáľu. Tentoraz sme sa vybrali zoznámiť sa s technickými pamiatkami trochu iného typu. Ale nielen s nimi. Krajina Severných Čiech má viacero vzrušujúcich kapitol.

prírodná chladnička a knihy z pieskovca

Naše putovanie začíname v prvej vrstve – prírodnej. Příhrazské skály pôsobia, akoby ich krajina stavala centimeter po centimetri a na každom útvare narysovala tento postup. Pieskovcové veže sú vrstvené ako stránky starých kníh, na vrcholoch sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu udržali borovice. Pod nimi sa otvára rovina, polia a lesy. Je asi tridsať stupňov a vstupujeme do štrbiny, kde sa teplota 10 –14 stupňov udržiava aj v najteplejšom počasí: Studený průchod je dlhý 125 metrov a človek by si doň rád doniesol posteľ. Chcelo by to ale páperový spacák, takže radšej ideme preč.

Studený průchod v Příhrazských skalách.

Piesovcové veže Českého raja.

vodná katastrofa a Souš

Sme v Desnej. Na romantickom „plácku“ s čudnou vežou akoby vyoperovanou z nejakého fantasy príbehu (tzv. šupátková veža) sa stala v roku 1916 veľká tragédia, ktorá zmenila dejiny vodných priehrad.