po viac ako 20 rokoch som sa vybrala do rómskej osady v Hermanovciach. Srdce mi pišťalo už dávno. Kus Hermanoviec mi zostal hlboko v srdci, odkedy sme tam priamo v osade pôsobili. Začali ku mne po rokoch znova prichádzať témy vylúčených komunít, spolužitia Rómov s nami Nerómami, a tak som si povedala, že nemôžem o nich hovoriť od stola, tak ako som takto nevedela nikdy písať. A keďže je to téma, ktorú považujem za tú, ktorá nám zrkadlí nás samých, nedá mi nepodeliť sa. Opatrne, po jednorazovej návšteve, ktorá isto nie je poslednou. Opatrne, lebo je to citlivá téma, vyhranené názory nie sú výnimkou, obviňovanie z neobjektívnosti tiež. Napíšem vám o tom, čo som videla a cítila ja. Nie o tom, čo som mala vidieť a cítiť.

Osada v Hermanovciach patrila kedysi medzi tie najkomplikovanejšie a najvylúčenejšie. Kedysi dávno bol prvým človekom, ktorý ma vzal do osady,  kde som zrejme zažila kultúrny šok v pravom slova zmysle, antropológ Alexander Mušinka. Dnes to bol tiež on, kto ma čakal na stanici vo Veľkom Šariši a jeho autom sme sa vybrali do Hermanoviec. V ten deň sme sa len previezli tam a naspäť, aby som tam na druhý deň trafila sama. Vedela som, že nemám čakať žiadny zázrak, ale to, že časť osady vyzerá na prvý pohľad tak isto, ak nie horšie ako pred 25 rokmi, ma zaskočilo. Na prvú to bol len letmý pohľad z auta, naozajstná návšteva ma čakala na druhý deň.

chaos totalos po 23 rokoch

Zaparkovala som hore pri cintoríne a tak, ako som plánovala, som prešla peši cez dedinu k osade. Chcela som sa vrátiť v čase, prejsť cestou, ktorou sme od autobusovej zastávky prechádzali mnohokrát. Dedina bola zaliata slnkom, krásne domoradia ozdobené jarnou kvetenou. Ak by ste nevedeli, že je súčasťou dediny osada a išli sa len prejsť, tak by vám asi ani nenapadlo ju hľadať. Prešla som okolo kostola na jednej strane, alokovaného pracoviska školy na druhej. Ešte bolo celkom skoro a sobota, pomalé zobúdzanie sa do víkendového dňa.

Inge Vagačová

Prichádzam k osade. Hneď sa ku mne pridá hlúčik detí vypytujúcich sa, čo tu robím, ako sa volám a koho hľadám. Rozmýšľam nad tým, či je to možné. Či to, čo vidím, je naozaj. Na prvý pohľad prichádzam akoby domov. Vyzerá to presne ako pred vyše dvadsiatimi rokmi. Čím bližšie prichádzam, tým mi je jasnejšie, že na tomto malom kúsku pôdy, ostrovčeku, ktorý je obmývaný z každej strany tým, čomu by sme možno mohli povedať potok, žije viac ľudí ako predtým, behá viac detí ako predtým, viac psov ako predtým. Na prvý pohľad sa mi zdá, že je tu menej latrín ako predtým, menej môstikov cez potok ako predtým, viac čudesných obydlí z neuveriteľných materiálov ako predtým. Tiež, našťastie, zaliate slnkom, inak by to bol pohľad úplne smutný, presmutný. Takto je to len ako absurdná karikatúra niečoho, čo slúži na bývanie.