rakovina. Slovo, s ktorým sa stretávame často, všade naokolo. Slovo, ktoré nechceme počuť, ale počujeme, nechceme o nej, o rakovine, hovoriť, ale hovoríme, lebo je tu. Nechceme ju vidieť, najradšej by sme ju odstrčili niekam ďaleko, odkiaľ by sa nemohla vrátiť. Vnímame ju každý v inom kontexte, niektorí z diaľky, ale mnohých sa dotýka bytostne. Či už nás samotných zaskočil lekár správou o tom, že sa objavila, alebo niekoho z našich blízkych. Kladieme si otázky, prečo ja, prečo teraz, hľadáme vinníka. Každý sa s ňou pasuje inak. Sú okolo nás, aj medzi našimi blízkymi takí, ktorí sú s ochorením sami, do poslednej chvíle o tom, čím žijú, vedia len ich najbližší. Sú takí, ktorí o nej hovoria tak, akoby to bolo niečo úplne normálne, takí, ktorí zdieľajú svoj príbeh s okolím, na sociálnych sieťach. Aj umieranie

Jednou z najväčších obáv pacientov s onkologickým ochorením alebo tých, ktorí zomierajú mimo domova bez svojich blízkych, je strach z osamotenia. Občianske združenie Vŕby sa snaží, aby nikto nebol so svojou chorobu sám. 

„Väčšinou chce človek prirodzene umierať doma, medzi blízkymi alebo aspoň nie sám. Dieťa, keď má strach, potrebuje prítomnosť dospelého. Človek na konci často čelí strachu alebo bázni zo smrti aj napriek tomu, že je dospelý. Má potrebu, aby stál niekto pri ňom. Prítomnosťou inej osoby sa náš strach aj pocity osamelosti tíšia, prítomnosť pôsobí ako analgetikum na bolesť. Keď sme na ťažkej ceste a stratíme sa, je obrovskou úľavou, ak niekoho stretneme. O to viac, ak je to niekto, kto nás prevedie konečným úsekom života. My vo Vŕbach veríme, že možnosť nebyť v chorobe sám je ľudské právo každého, kto chce mať na svojej ‚poslednej ceste‘  sprievodcu,“ hovorí Lucia Kralovičová, koordinátorka dobrovoľníkov občianskeho združenia Vŕby. 

vŕby a ich dobrovoľníctvo

Vŕby svojich dobrovoľníkov a dobrovoľníčky veľmi starostlivo vyberajú, vzdelávajú a sprevádzajú. Bola som tichučko počúvať na stretnutí nových potenciálnych sprevádzajúcich. Zažila som, že to skutočne myslia vážne a že proces, ktorým sa niekto stáva súčasťou tímu, môže byť výzvou. Skúsenosť ukazuje, na čo všetko musia tých, ktorí prichádzajú s vôľou pomáhať, upozorniť. Čo všetko im môže pomáhanie priniesť a najmä, že to nie je pomáhanie jednoduché. Hneď na začiatku hovorí predsedníčka občianskeho združenia Viktória Vasilenková o tom, ako často sa stretáva s predstavou, že hlavným cieľom dobrovoľníkov je rozosmiať, zabaviť, odviesť pozornosť od choroby. „Nerozveseľujeme, nerozptyľujeme, nezabávame a neodvádzame pozornosť od prežívania náročných pocitov, pretože aj tými potrebuje pacient – ťažko chorý alebo zomierajúci – prejsť. Zvyčajne sa totiž najbližším nechce zdôveriť. Nechce násobiť ich trápenie, zväčšovať ich bolesť. Pred zdravotníckym personálom často pociťuje rešpekt k odbornosti, ktorú pre svoju liečbu a zlepšenie stavu potrebuje. Práve preto sa oveľa ľahšie vyrozpráva niekomu, ku komu nemá žiadny záväzok či citovú väzbu. Cíti slobodu vyjadriť to, čo potrebuje. Naši dobrovoľníci často vedia o pacientovi viac ako rodina, príbuzní či zdravotníci,“ hovorí Vasilenková. 

„Program je určený najmä pre ťažko chorých a zomierajúcich pacientov hospitalizovaných v zdravotníckych zariadeniach, ktorí sa nachádzajú v náročnej životnej situácii.“

Dobrovoľnícky program realizovaný občianskym združením Vŕby vychádza z viac ako 20-ročnej expertízy organizácie v oblasti manažmentu dobrovoľníkov v zdravotníckych zariadeniach. Spolupracujú s Onkologickým ústavom sv. Alžbety, konkrétne s lôžkovým oddelením Kliniky radiačnej onkológie SZU a OÚSA a I. onkologickou klinikou LF UK a OÚSA. Rovnako s Národným onkologickým ústavom, konkrétne s Oddelením radiačnej onkológie, s jednotlivými oddeleniami II. onkologickej kliniky LF UK a NOÚ vrátane paliatívneho oddelenia a Oddelením klinickej onkológie, kde sa ambulantne podáva pacientom chemoterapia.