vezieme sa Moravskosliezskym krajom – územím, ktoré je pre mnohých neprebádané, no ponúka prekvapivo pestrú škálu zážitkov. Za sebou nechávame veľké i menšie mestá, malebné dedinky i krásne lesy, až zastavíme v Mostoch u Jablunkova, v opevnení Šance, kde sa začína naše putovanie. Informačné centrum Veľkých šancí pôsobí moderne – sklenené francúzske okná a strešná záhrada kontrastujú s historickým kontextom. Vnútri nás víta sprievodca v dobovom kostýme, ktorý si s návštevníkmi rád zažartuje a ešte radšej im povie nejaký zaujímavý fakt. V úvode nám hovorí, že Šance slúžili ako obrana proti Turkom. Prvé opevnenia na našom území vznikali po bitke pri Moháči a Veľké šance, kde sa nachádzame, začali vznikať už v roku 1578.
„Celkovo bolo šancí 21,“ vysvetľuje sprievodca. „Naša Veľká šance vzniká až v roku 1621 po bitke na Bielej hore.“ Ide o centrálny a najväčší objekt celého komplexu – s rozlohou 3,5 hektára. Zhora vyzerá ako hviezda, čo bolo v tom čase efektívne obranné riešenie prevzaté z Talianska. Súčasťou tohto systému bola aj priekopa.
Úlohou opevnenia bolo chrániť Jablunkovský priesmyk, ktorý patril k významným obchodným trasám. Návrh opevnenia počítal s tým, aby bol prístup dovnútra mimoriadne náročný, no zároveň umožňoval strieľať do všetkých strán. Komplex tvorili kasárne, delostrelecká kasáreň, veliteľský dom, kaplnka a dokonca aj vodovod napĺňajúci studňu. Dnes po nich niet na Šanciach ani stopy, zostala iba príroda, rovnaká, na akú svojho času hľadeli aj vojaci. Kopce posiate stromami, kde-tam vidíme aj lúky.
Sprievodca nám, držiac historickú zbraň a ukazujúc na iné, opisuje každodenný život vojakov – prácu so zbraňami na pušný prach, ktorý si museli vyrábať a starostlivo skladovať. Ak by navlhol, znehodnotil by sa a vojak za takúto chybu mohol zaplatiť životom. Chýbajúce uniformy spôsobovali na bojisku chaos, preto si vojaci viazali na ruky stuhy alebo si na hruď pripínali papiere, ktoré sa však ľahko stratili. „A tak v roku 1645 Oliver Cromwell zaviedol v Anglicku jednotnú uniformu,“ dodáva sprievodca. Postupne sa rozšírila po Európe a napokon aj na Šance, kde dnes možno vidieť viacero vystavených kúskov. Postupne sa dozvedáme, z akého obdobia pochádzajú a čím sa líšia.
Bibiána Kristína Danitová
Po úvodnom výklade vyrážame na prehliadku opevnenia. Prechádzame miestami, kde kedysi stáli vojenské budovy, kde zbroj hučala a kde sa ozývali delá. Dnes tu panuje ticho a na miestach, ktoré boli kedysi holé kvôli obrane, rastú stromy. Šance majú dvojitú kliešťovú hradbu a fungovali na systéme blockhouseov a bastiónov. Využívali sa až do začiatku 19. storočia, keď región zachvátila cholera – opevnenie sa premenilo na karanténnu stanicu. Po epidemickom útlme stratilo význam a upadlo do zabudnutia. Ľudia si naň spomenuli až v 50. rokoch 20. storočia, keď sa začalo s jeho obnovou. Prístupné pre verejnosť je od roku 2017.
Po prehliadke hviezdicového komplexu sa vraciame do informačného centra, kde si vyskúšame razbu mince – stačí presne namieriť a udrieť kladivom. Asistuje nám náš sprievodca, ktorý nás i počas tejto dôležitej úlohy zabáva. Vďaka nemu je vám do smiechu aj vtedy, keď na prvý pokus miniete malý kúsok kovu, kde sa máte trafiť kladivom. S „vlastnou“ mincou v ruke ho nasledujeme na malý kopec, kam ťahá delo, z ktorého o pár sekúnd zaduní poriadny výstrel – silnejší, ako ktokoľvek z nás očakával. Rovnako ako sa kedysi vojaci presúvali po svete kvôli bojom, sa aj my presúvame, akurát iba v rámci regiónu a, samozrejme, za iným účelom. Tentoraz si nevychutnáme exkurz do minulosti, ale do sveta gastro pôžitkov, sladkých aj horkých.
arménsky poklad
Presúvame sa do Frýdku-Mistku, kedysi mesta ťažkého priemyslu a textilnej výroby. Dnes naň však najviac upozorňuje pivovar Radegast a cukrárenská firma Marlenka. Modro-sivá budova so známym logom, umiestnená na okraj mesta a obklopená lesom, nás víta a sľubuje nám chutné zážitky.
Bibiána Kristína Danitová
Vchádzame do komplexu Marlenky, kde sa nachádza výrobňa, predajňa aj kaviareň s ponukou výrobkov, ktoré sa u nás bežne nedajú kúpiť. Príbeh značky sa začína v Arménsku. Odtiaľ prišiel do Česka pred viac ako 30 rokmi Gevorg Avetisjan. Najprv viedol bar s hracími automatmi, no po príchode sestry sa všetko zmenilo. Keď ochutnal v reštaurácii medovník, ktorý sa nepodobal na ten z domova, poprosil sestru, aby mu upiekla pravú arménsku verziu. Keď ochutnal, vedel, že našiel niečo výnimočné. Medovník ponúkol miestnym cukrárňam a jeho úspech ho presvedčil, že má zmysel začať s výrobou.
Archív Marlenky
Spoločnosť aj produkt pomenoval po svojej dcére Marlene a od roku 2003 sa z torty stal hit. Výroba sa presunula z bytu do nových priestorov a pribudli zamestnanci. „Firma rástla rýchlo – v roku 2005 mala už vyše päťdesiat zamestnancov,“ hovorí Ervin Kožar, vedúci návštevníckeho centra. „V roku 2008 bol položený základný kameň novej továrne a o rok neskôr bola dokončená. Odvtedy výroba neustále expanduje.“ Pribudla predajňa, kaviareň a napokon aj lesopark s jazierkom a ihriskom.
Prehliadka výrobne prebieha z chodby nad linkami. Vidíme jednotlivé kroky výroby medových tort aj ďalších produktov. „Cesto je upečené za štyri minúty,“ vysvetľuje vedúci centra. Jedna torta je hotová za 17 minút a za hodinu ich vznikne až tisíc. Linky fungujú nepretržite a zásobujú približne 50 krajín. Všade navôkol vás sú maškrty, nemusíte byť pri nich, aby ste zacítili ich vôňu, dokonca si vybavíte, ako sa vám rozplynú na jazyku. Ani sa nenazdáme a už nás v kaviarni čaká degustačný tanierik so šiestimi výrobkami Marlenky – niektoré sme pred chvíľou videli na páse. Neodoláme a ochutnáme. Chutia rovnako dobre ako vyzerajú a voňajú, dokonca ešte o kúsok viac. V každom súste cítime med. Sladkú chuť čoskoro vystrieda horkastý mok.
Archív Marlenky
nachmelená Opice
Moravskosliezsky kraj je známy nielen ikonickou medovou tortou, ale aj Kofolou a miestnym pivovarom – oba nájdete v Krnove. Tentoraz si vyberáme chmeľovú alternatívu a vchádzame do remeselného pivovaru Nachmelená Opice, ktorý vznikol pred desiatimi rokmi. Založil ho vrchní sládek Michal Kuřec s Jirkom Valentom, ktorý je druhým spoluvlastníkom a ktorého rodina vlastní priestory pivovaru. Až pätina ich piva sa dováža na Slovensko. V supermarketoch ho však nenájdete, musíte sa vybrať do niektorých pivární. Dôvod je, podľa slov vrchného sládka, jednoduchý: „75 % piva robíme do sudov, 22 % do fľašiek a iba 3 % do plechoviek.“ Kým však dôjde na balenie výsledného moku, prejde ešte veľa, a tak sa vráťme spolu na začiatok. Tam sú štyri základné suroviny: slad, chmeľ, voda a kvasinky. Z tým sa o niekoľko dní až týždňov stane pivo, pri ktorom si mnohí radi posedia a predebatujú svoje každodenné starosti.
Bibiána Kristína Danitová
Jeho príprava sa, ako nám zanietene vysvetľuje sládek, sprevádzajúc nás priestormi pivovaru, začína vo varni, kde sa ohrieva slad s vodou. „Do týchto tankov sa prepustí tzv. mladina, je to to sladké, horké a schladené pivo, kam pridávame kvasinky. Tie kvasia, čo znamená, že premieňajú cukor na alkohol a oxid uhličitý,“ vysvetľuje nám Kuřec. Opisuje všetky procesy tak, aby sme im porozumeli, a ochotne odpovedá zvedavým návštevníkom na otázky.
Bibiána Kristína Danitová
Teplota kvasenia závisí od druhu piva, ale tradične sa pohybuje v rozmedzí od 10 do 20 stupňov Celzia a od troch do siedmich dní. Vykvasené pivo ešte nie je hotové, chýba mu jedna dôležitá časť: bublinky. Tie vzniknú pôsobením CO2. Počas prehliadky si všímame nielen tanky plné variaceho a kvasiaceho piva, ale aj malé detaily v podobe plyšových opíc, ktoré nájdeme kade-tade porozmiestňované po celej budove. Pousmejeme sa nad tým. Sládek nám vraví, že nie je umenie len pivo uvariť, ale aj správne načapovať – zlá technika dokáže znehodnotiť aj to najlepšie pivo. Po tomto upozornení nám ukáže, ako sa to má správne robiť. Odštartuje tým našu súkromnú ochutnávku Nachmelenej Opice, dáva nám do rúk poháre, do ktorých nám hneď načapuje IPU 14. Ako hovorí, je z amerického chmeľu a u nás je najpopulárnejšia. A naozaj, je to tá naša! Tá, pri ktorej sa pravidelne sedáva s priateľmi a diskutuje.
Bibiána Kristína Danitová
Po ochutnávke sledujeme plnenie fliaš, dozvedáme sa, že majú v ponuke aj nealko a že pripravujú ďalšie tri nové druhy piva. Potom nakukneme do skladu a končíme v podnikovej predajni. Nakúpime si suveníry, ťažko by sa doma vysvetľovali, že nenesieme plechovku s ikonickou opicou. Odtiaľ smerujeme za ďalšími dobrodružstvami. O tých si však povieme nabudúce.