o chudobe príležitostí v Afrike sme sa rozprávali s troma dobrovoľníčkami, ktoré mali 6 mesiacov pomáhať deťom meniť ich budúcnosť. Opísali, na čo školský systém v Ugande ešte nemyslí a aké to je, keď si nemôžete vyberať.
Petra Brišková študuje špeciálnu pedagogiku zameranú na deti so špecifickými edukačnými potrebami, čiže aj nevyliečiteľne choré deti. Andrea Jurovčíková vyštudovala primárnu pedagogiku a pred cestou do Ugandy 2 roky učila v Bratislave. Veronika Tkáčová je vyštudovaná ekonómka.
Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie je financované zo zbierky Pôstna krabička a spolupracuje s Adopciou na diaľku®, dlhoročným projektom charity, ktorý podporuje viac ako 650 detí z okolia centra. Dobrovoľnícke programy v Ugande financuje SAMRS – Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.
aká bola vaša úloha v centre?
Petra: Doobeda sme sa venovali výučbe v škôlke alebo administratívnej výpomoci. Tá sa týkala Adopcie na diaľku® alebo manuálov pre budúcich dobrovoľníkov. Potom sme doučovali deti, ktoré prichádzali zo školy. Centrum je niečo ako detský domov, hoci legislatívne v Ugande nejestvujú detské domovy. Poobede sme pomáhali mladším deťom a večer starším. Keď sa na ďalší deň nešlo do školy, venovali sme sa voľnočasovým aktivitám a vždy v piatok sme deťom púšťali filmy na notebooku. To bolo pre nich niečo nové, pretože bežne tam notebook nemajú.
Andrea: V rámci Adopcie na diaľku® sme mali možnosť sprevádzať sociálnych pracovníkov pri vychádzkach do terénu a vidieť, ako žijú rodiny zapojené do projektu. Sociálni pracovníci chodili aj na kontrolu, či dieťa navštevuje školu a ako rodina funguje.
vedeli ste, ako postupovať, na čo sa pri vzdelávaní zamerať?
Petra: Dostali sme informácie od predošlých dobrovoľníčok a od koordinátora projektu. Jedna z vecí, na ktorej sme následne pracovali, bol edukačný plán škôlky, ktorý mal slúžiť pre ďalších dobrovoľníkov. Čo sa týka žiakov v centre, dobrovoľníčkam pred nami sa podarilo zakúpiť učebnice, ktoré používali v škole. Z nich sme im dávali testy alebo vysvetľovali, čomu nerozumeli. Našou úlohou bolo byť kamarátskou oporou, ako keď pomáhate s písaním úloh mladšiemu súrodencovi.
ako by ste porovnali školský systém na Slovensku a v Ugande?
Andrea: Ťažko sa to porovnáva. Počet žiakov v triedach v Ugande je pre nás nemysliteľný – stovka študentov, ktorí sedia na zemi v jednej triede. Aj spôsob, akým učia, je dosť odlišný. Zatiaľ čo u nás je do prvého stupňa zaradená predpríprava na písanie a čítanie, tam to nefunguje. V Ugande dieťa od prvej triedy kopíruje písmo podľa učiteľa. Učiteľ niečo napíše na tabuľu a ono to napodobní bez akéhokoľvek precvičovania.
Prekvapilo ma napríklad hromadné prepadávanie, aj polovice triedy. Žiak mohol opakovať ročník veľakrát, pokiaľ mala rodina na to peniaze, a vôbec sa to neriešilo. Zisťovanie dôvodu a hľadanie spôsobu, ako žiakovi pomôcť, tam veľmi nefunguje. Sociálni pracovníci nášho centra sa preto zameriavajú na poradenstvo práve pre takýchto žiakov a snažia sa pre nich nájsť riešenie, napr. učňovskú školu.
archív SKCHDobrovoľníčky Petra a Andrea s deťmi.Petra: U nás je čoraz viac v popredí rešpektovanie individuality dieťaťa a výkonnostnej krivky počas dňa, ale tam na to nehľadia. Len všimnúť, že niektoré z detí má nejaké problémy, je pri počte žiakov v triede nemožné. U nás sa učitelia sťažujú, že sa nemôžu dostatočne venovať integrovanému žiakovi, ak majú v triede 30 detí, čo je veľmi náročné. Tam však nie možné sa o to ani snažiť.
možné poruchy učenia a individuálne potreby žiaka idú teda bokom...
Andrea: V Ugande nevnímajú poruchy s učením. Buď vieš, alebo si lajdák.
Petra: Prejavuje sa to v mnohom. Napríklad som si nevšimla, že by niektoré dieťa v bežnej škole mimo hlavného mesta nosilo okuliare. Akoby ani jedno nemalo problém so zrakom. U nás sa to zisťuje takmer okamžite. Podnikajú sa kroky, ktoré majú dieťaťu pomôcť, napríklad je posadené do prvej lavice.
V Ugande učiteľ alebo rodič ani netuší, že dieťa možno potrebuje štvorky dioptrie. No potom je samozrejmé, že je v škole neúspešné a frustrované, keď dobre nevidí na tabuľu. Samo často ani nespozná, že má nejaký problém, nakoľko nevie, ako by malo vidieť správne. A na zisťovanie zo strany učiteľa nie je priestor.
no vy ste boli zapojené do vzdelávacieho procesu v škôlke, kde ste boli v kontakte s učiteľom, a doučovali ste aj starších žiakov. Snažili ste sa tieto záležitosti vniesť do vášho prístupu?
Petra: Škôlkarom v Ugande som sa snažila dávať cvičenia na rozvoj jemnej motoriky a orientáciu na papieri. Tieto cvičenia ich bavili, ale vždy si v tom našli aj to svoje. Napríklad pri modelovaní písmen nedbali na to, ako pracovať s prstami, dôležitý bol pre nich výsledný efekt – mať vymodelované dokonalé písmeno krásnej farby. Alebo keď bolo ich úlohou nájsť správny ,,chodníček“ medzi dvoma obrázkami, dôležitejšie pre nich bolo tie obrázky pekne vyfarbiť.
archív SKCHDeti v škôlke pri výučbe s dobrovoľníčkami.
Veronika: Niektoré deti v centre veľmi zaostávali za spolužiakmi z dôvodu, že mali problémy s písaním alebo čítaním. Preto sme sa snažili zadávať im úlohy tak, aby si precvičili, v čom mali najväčšie medzery. Potrebujú však oveľa viac času a niekoho, kto sa im bude pri učení neustále venovať, čo však pri takom počte detí nie je vždy možné.
rodičia neapelovali na učiteľov?
Petra: Povedala by som, že oni riešia primárnejšie potreby. Ak by mali splnený nižší stupeň potrieb, možno by sa zaujímali o tie vyššie. No takto by aj nám bolo pochopiteľne prednejšie skôr sa zaujímať o to, či má dieťa, čo jesť, než to, či prepadne.
Andrea: Rodičia nekladú dôraz na vzdelanie, pretože celkovo možnosti v Ugande nie sú na tej úrovni ako v Európe. Nemajú preto návyk, aby dieťa motivovali. Niektorí radšej vezmú dieťa na pole, aby im pomáhalo, než aby ho poslali do školy.
na Slovensku motivujeme žiakov známkami. Ako hodnotia žiakov v ugandskej škole?
Andrea: Nemajú priebežné hodnotenia ako my, teda z každej hodiny, zo skúšania, písomiek a podobne, ale až z tretiny roka. Školský rok v Ugande má tri semestre a každý u nich končí skúškou, ktorú skladajú z jednotlivých predmetov, za čo dostávajú koncové známky.
Petra: Ide o štandardizované celoplošné testovanie, ktoré buď spravíš, alebo opakuješ ročník. Je to pre nich veľmi stresujúce. Vie sa i o tom, kto skúšku spravil a kto prepadol. Vďaka tomu sú však žiaci motivovaní najmä na výkon. Chcú skúšku spraviť, len aby sa im nikto nevysmial.
podľa niektorých dobrovoľníkov je režim detí v centre náročný a veľa od nich vyžaduje. Musia sa snažiť viac, aby uspeli?
Veronika: Deti v centre majú naozaj veľmi náročný program. Do školy odchádzajú pred siedmou hodinou ráno a niektoré sa vracajú až po 18-tej večer. Staršie deti mávajú vyučovanie aj v soboty. Cez týždeň ich doučujeme do neskorého večera, preto je času na oddych a na hranie veľmi málo. Myslím, že deti sú zvyknuté na to, že cez školský rok sa proste „maká“. Kompenzujú si to cez dlhšie prázdniny medzi trimestrami.
spomenuli ste plán pre budúcich dobrovoľníkov. Zohľadňovali ste pri jeho písaní aj vlastné odporúčaniam ohľadom žiakov, napr. náznaky dysgrafie alebo to, že sa niektorým treba venovať viac individuálne?
Petra: Medzi sebou si posúvame informácie, no vnímame, že to môže byť nebezpečné. Nemám rada, ak stanovuje diagnózy niekto, kto na to nemá vzdelanie. Vidí, že dieťa nerozpráva a povie, že má autizmus. No takto to nefunguje. A hlavne, ide o štandardizované testy pre Európu. Nemôžeme povedať, že dieťa, ktoré v Ugande vykazuje niektoré príznaky, má tú istú diagnózu, ktorú by mu určili v Európe. Tu sú iné podmienky, ktoré ovplyvňujú vývin dieťaťa. Osobne som sa preto snažila deti neškatuľkovať, maximálne som si všimla, že niektoré má pozitívnejší vzťah k učeniu, iné treba viac motivovať.
so sociálnymi pracovníkmi ste navštevovali domovy detí zapojených do Adopcie na diaľku®. Ako by ste opísali obraz chudoby, v ktorej žijú?
Petra: Aj chudobní majú svoje políčko, na ktorom si dopestujú to základné, aby prežili. Nezažívajú chudobu slumov so zvýšenou kriminalitou a neporiadkom naokolo. No žijú v jednej chalúpke, tzv. tukule, pohromade s niekoľkými členmi rodiny. Majú len matrac na zemi a varia si na ohni vonku pred domom. Majú to základné, čo potrebujú, a takmer nič navyše.
Andrea: Myslím si, že Uganda nemá tak problém s hladom, ako to je možno v iných afrických krajinách. Chudoba je tam primárne o obmedzených možnostiach na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Aj napriek tomu vedia byť títo ľudia šťastní.
archív SKCHDeti sa o centrum starajú, vo voľnom čase pomáhajú s kosením trávnika alebo starostlivosťou o rastliny.
Veronika: Doplnila by som však, že tak to bolo pred vypuknutím pandémie. Obmedzenia, ktoré pandémia vyvolala, situáciu zhoršili, pretože ľudí pripravila o zárobok a o možnosť zháňať si jedlo. Bola zrušená verejná doprava a ľudia museli zostať doma, kde nemajú zásoby. V záhradke si nevypestujú toľko, aby to vystačilo pre celú rodinu – úrodu zasiahlo skrátené obdobie dažďov. Preto im hrozí, že budú reálne hladovať. Charita sa však zapojila do potravinovej pomoci pre tie najchudobnejšie rodiny.
vedeli deti odkiaľ pochádzate, poznali v akých pomeroch žijeme v Európe?
Petra: Najmenšie deti v škôlke si to neuvedomovali. Keď nás videli, tešili sa, kričali „mundu, mundu“, čo znamená „beloch“. Staršie deti v centre si to povedali medzi sebou. Viackrát som postrehla, že sú presvedčení o tom, že my v Európe sme všetci bohatí. Ale necítila som z ich strany zášť. Často od nás žiadali, aby sme im ukázali fotografie rodiny a veľa sa vypytovali.
Veronika: Deti, ale častokrát aj dospelí, si mysleli, že sme bohatí už len preto, že sme z Európy. Musela som im vysvetľovať, že na to, aby mal človek peniaze, musí chodiť do práce, že to tak funguje všade. Čudovali sa, keď sa dozvedeli, že aj na Slovensku ľudia vo svojej záhradke pracujú manuálne a nepoužívajú na všetko stroje.
Andrea: U dospelých fungujú stereotypy a predsudky podobne ako u nás. Tak ako my máme nejaké predstavy o rozvojovej krajine a jej chudobe, tam tiež jestvujú predstavy, ktoré nie sú pravdivé.
dávali vám to najavo?
Andrea: Keď sme pracovali, napr. lúpali arašidy, veľmi sa na nás smiali. Naozaj to brali tak, že belosi nerobia nič, len sedia za počítačom a nevedia manuálne pracovať. Musím však povedať, že pre mňa to boli veľmi priateľskí ľudia. Snažili sme sa im vysvetliť, že nie všetci v Európe sme bohatí, že aj my máme problémy. Mnohí to prijímali a pýtali sa nás na situáciu u nás doma.
archív SKCHVo voľných chvíľach deti lúpali arašidy. Dobrovoľníčke Veronike ukazujú, ako vytriediť šupky od orieškov.
čo ich zaujalo z opisu Slovenska?
Petra: Nevedeli pochopiť, že tu máme zadarmo univerzity. To ich fascinovalo, pretože v Ugande je školstvo draho spoplatnené, najmä na ich mzdové pomery.
vedeli ste sa s deťmi porozprávať aj o tom, že sú choré? Ako vníma ugandské dieťa svoju budúcnosť?
Petra: Práve v tomto sa ukázalo, že ísť do Afriky cez charitu bolo pre mňa tou najlepšou cestou. Počas pobytu v Ugande som robila výskum k diplomovej práci a v rámci toho som sa s deťmi rozprávala o tom, ako vnímajú chorobu; či vnímajú to, že vzdelávanie je pre nich potrebné, či skrz to, že sú chorí, má pre nich škola vôbec zmysel.
Prekvapilo ma, že sa necítia byť limitovaní, pretože liečba, ktorú podstupujú, im umožňuje bežný život. Rozprávali o tom celkom otvorene. Neboli to deti, pri ktorých by ste sa museli báť vysloviť slovo HIV, a veľa ľudí by ani nezbadalo, že sú choré.
Veronika: Najmä pri doučovaní som sa detí pýtala, čím by chceli byť, keď vyrastú. Niektoré v tom mali jasno už teraz. Snažila som sa ich motivovať, aby sa v škole dobre učili predmety, ktoré sú pre ich vysnívanú profesiu dôležité.
Andrea: Svoju chorobu prijali, hoci im spôsobuje vonkajšie problémy. Byť chorý na HIV je stigma, ktorá v Ugande stále pretrváva.
vedeli by ste povedať aj nejaké pozitívne príklady?
Petra: V centre máme dievča Annu, ktorá chce byť chirurgičkou. Má 16 či 17 rokov a sama si študuje nové trendy vo vývoji liečby HIV. Vie, že už skúmajú liečbu, ktorá chorobu úplne vylieči, nielen potlačí, aktívne sa o to zaujíma. Ale napríklad i Newton, ktorý bol v centre najstarší, mal 18 alebo 19 rokov. Chce byť sociálnym pracovníkom a z pozície HIV pozitívneho doslova čerpá, pretože vďaka tomu sa vie pozrieť na vec z oboch strán. Ale netreba to zovšeobecňovať. Nevieme, ako sú na tom deti mimo centra.
zostali ste s deťmi nejakým spôsobom v kontakte?
Petra: S deťmi si posielame listy a pozdravy cez dobrovoľníkov cestujúcich do Ugandy. Deti, ak by mali mobily, by si možno aj chceli písať, a určite aj my, ale sú na to rôzne pohľady. Mnohé z nich cítia veľkú túžbu dostať sa do Európy a keď sú malé, mohli by tajne dúfať, že ako kamarátky im umožníme prísť za nami. Že im možno aj uhradíme letenky, pretože my máme peniaze. Pritom by to nemysleli zle, no ani nevieme ako, mohli by sme ich ľahko zraniť. Myslím, že aj tomuto treba predchádzať.
niektorí ľudia na Slovensku odsudzujú snahy rozvojovej pomoci v zahraničí a pripomínajú, že aj u nás sú ľudia v núdzi a bez domova, ktorým treba pomáhať primárne. Čo by ste im odkázali?
Andrea: Myslím si, že keď hovoríme o ľuďoch v núdzi, nie je podstatné, či sa nachádzajú na Slovensku alebo mimo Slovenska, v Afrike alebo na inom kontinente. To, kde má človek možnosť pomáhať, či kde sa rozhodne pomáhať, je podľa mňa úplne nepodstatnou vecou.
Veronika: Mám pocit, že ľudia na Slovensku majú viac možností pomoci, stačí, aby chceli pomoc prijať. Ak si pomoc nenájde ich, vedia si pomoc nájsť oni. Na Slovensku je veľa organizácii, ktoré pomáhajú najbiednejším. No v mieste, kde sme pôsobili, ľudia toľko možností nemajú. Za každú pomoc sú nesmierne vďační. Nie je to o tom, že by boli leniví, alebo že by sa nesnažili, ale častokrát naozaj nemajú príležitosť, ako zabezpečiť životný štandard pre svoju rodinu.
Keby ľudia na Slovensku videli, ako žijú ľudia v Ugande, určite by prehodnotili svoje postoje i priority a viac by si vážili každú maličkosť, ktorú majú.
archív SKCHPneaumatika je na tomto mieste obľúbenou hračkou detí.
ovplyvní vás skúsenosť s dobrovoľníctvom vo vašej profesii?
Petra: Uganda mi priniesla veľa už len tým, že som tam bola. Zistila som, že výchova detí v rozvojovej krajine je dosť neprebádanou oblasťou, a to mi zasialo semienko do hlavy. Ešte musím dokončiť školu a potom uvidím. Možno neskôr budem môcť spätne vidieť aj na mojej práci, čo všetko bolo ovplyvnené práve tým, že som bola v Ugande.
Andrea: Jednoznačne áno. Hoci je naše školstvo pod neustálou kritikou, teraz vnímam, ako veľmi sme ďalej, o koľko kvalitnejšie a lepšie podmienky mám na vzdelávanie detí tu oproti Ugande. Dalo mi to silu vážiť si to, čo máme, a snažiť sa hľadať cesty, ktorými to pôjde k lepšiemu.
Veronika: Čas strávený v Ugande ma naučil pokore a vnímavosti voči potrebám druhých. Vytrénovala som si odolnosť voči stresu, čo určite využijem aj v práci, a naučila som sa rešpektovať ľudí inej kultúry spolu s jej pozitívnymi aj negatívnymi stránkami. Mala som možnosť spoznať miestnych, ktorých priateľskosť, pokora, pracovitosť a vďačnosť zbúrali mnohé stereotypy o Afrike, ktoré máme na Slovensku. Som nesmierne vďačná za príležitosť byť súčasťou tak skvelého projektu, ktorý mení životy detí.
Dary zo zbierky Pôstnej krabičky Slovenskej katolíckej charity financujú Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Ugande, vzdelávacie kurzy na pomoc mladým utečencom z Južného Sudánu v Ugande a slovenskú škôlku Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti pre chudobné deti v Rwande. Počas pandémie Covid-19 sú charitné centrá zatvorené, no príspevky z Pôstnej krabičky pomáhajú prostredníctvom potravinovej pomoci najchudobnejším rodinám v okolí centier, aby nehladovali. Podporiť pomoc rodinám a deťom z Afriky je možné darom do zbierky.