eastern Design Conference je už etablovaná medzinárodná konferencia. Prečo ju neorganizujete v Bratislave? A ako je možné, že spíkri a spíkerky z Dánska, Poľska či Amsterdamu prídu kvôli nej do Košíc?
Roman Juhás: Prečo by sme to robili v Bratislave? Sme z Košíc. V podstate ja žijem v Košiciach, Ľuboš sa narodil v Košiciach, takže je pre nás prirodzené robiť to doma. Aj keď v tom roku 2018, keď sme začínali, bola v Bratislave dizajnérska konferencia, ktorá sa volala By Design. A tá bola, myslím si, v tej komunite úspešná, ale zameriavala sa na globálny dizajn alebo globálny záber dizajnu. A tú pekne dopĺňal práve náš event, ktorý je zameraný lokálnejšie.
Ľuboš Bišto: Ja žijem v Barcelone a hľadám aj nejaké spojenie s rodným mestom. A zároveň je to projekt, ktorý robíme spolu ako kamaráti. Prečo ľudia prídu z Gruzínska, Dánska, Poľska? No lebo je to trochu exotika. Košice sú trochu exotika, je to pre nich zaujímavé. Je to zároveň druhé najväčšie mesto na Slovensku, takže veľa z nich nejakým spôsobom vníma, že Košice existujú, a prídu preto, že ten projekt je trochu iný a že ich to zaujíma. By Design bola globálna konferencia, ktorá dávala priestor väčšinou – nechcem to úplne tak nazývať – „hviezdam“, kdežto my sme vždy dávali priestor aj slovenským, českým projektom a projektom z regiónu.
čo chápete pod regiónom? Čo to je?
Roman Juhás: Počas tých rokov sa to vyvíjalo. Najprv to bolo akoby antidefinované tým, že sme sa pomenovali ako nejaká periféria. Čiže to, čo je mimo hlavného spotlightu, potom to bola stredná a východná Európa, čiže naše okolie. A potom tam pribudli aj také prezentácie, ktoré nemali nič spoločné s východnou ani západnou Európou, ale v nejakom inom kontexte súviseli s tým, ako tu u nás fungujú veci. Čiže nemusí to byť náš susedný štát, môže to byť aj nejaká krajina v Južnej Amerike, ktorá môže mať podobnosti práve so Slovenskom alebo dokonca aj s východným Slovenskom.
a okrem toho, že „Eastern“ ste rozšírili na celý svet, tak aj pojem dizajn ste trošku rozšírili, nie? Mali ste pred dvomi rokmi prednášku o kompostovaní ľudí či ekologickom cintoríne. To je dizajn? Pozvali ste vlani aj Rudolfa Schustera. On je dizajnér? A tohto roku je v programe prezentácia Lúčnice. To je dizajn?
Roman Juhás: Nebolo to o kompostovaní ľudí, bolo to o udržateľnom spôsobe pohrebov. A áno, aj preto máme v názve „design conference“, aby sme narážali na to, čo vlastne dizajn je. Z môjho pohľadu je to spôsob robenia vecí, a v akom žánri, to je mi v princípe jedno. Dizajn je aj varenie, pochovávanie ľudí alebo predávanie nápojov. Tie princípy sú tam podobné. Takže áno, absolútne, Rudolf Schuster je dizajnér.
Ľuboš Bišto: Keď sa Monika Suchanská, ktorá rieši prírodné pohrebníctvo, spýtala, či niekto v sále niekedy rozmýšľal nad svojou smrťou, tak všetci zdvihli ruky, že áno. A potom sa spýtala, či niekto niekedy rozmýšľal nad svojím pohrebom, a zrazu tam zostalo ticho, nikto nezdvihol ruku. A ona so svojím tímom vytvorila knižku, ktorá slúži ako pomôcka na to, aby si si nadizajnoval svoj pohreb. Kto je ten, kto má robiť produkciu, kto bude mať príhovor, aká hudba má hrať, všetky tieto veci. A práve táto prezentácia mala doteraz najlepší feedback na celom Easterne, odkedy si pamätám. Všetci si ju pamätali. Nie je to úplne taký dizajn, aký by si možno očakával, teda grafický, interiérový, industriálny, ale príde mi, že v rámci diskusie o tom, čo je dizajn, to na konferenciu o dizajne patrí. No a Rudo Schuster je samozrejme dizajnér, lebo to mesto vyzerá úplne inak vďaka tomu, čo on urobil, aj napriek tomu, že je to starý komunista.
čiže s vedomím, že je to starý komunista, oportunista, prevracač kabátov, ktorý využíval všetkých ľudí, ktorých mohol, aby sa vyšplhal po ich pleciach čo najvyššie, ste ho tam zavolali a nemáte pocit, že je to nejaká forma jeho rehabilitácie?
Roman Juhás: Ja ten pocit nemám, lebo takých možno kontroverznejších alebo akože zvláštnych výberov spíkrov bolo v našom kurátorstve už pár a možno ešte aj bude. Často sa teraz na Slovensku bavíme o slobode slova a rešpektovaní iného názoru – a teraz mimo nejakých politických preferencií – myslím si, že práve náš event by mohol byť jednou z platforiem na kritickú debatu. A tá je dôležitá. Je dôležité naučiť sa ju viesť v kultivovanej forme a o to sa vlastne aj snažíme. Preto je po každom jednom talku, a vždy to tak bude, aj priestor na otázky z publika, kde nevieme naplánovať, čo sa kto opýta, a to je častokrát hodnotnejšia časť než samotná prezentácia.
a čo tá Lúčnica? Aké má miesto na konferencii o dizajne?
Ľuboš Bišto: No ja len začnem tým, že tento rok som mal asi najkrajší zážitok na svete, slzičky mi vytiekli, keď som videl Lúčnicu na festivale Pohoda. A neviem, či je to dizajn.
Roman Juhás: Ja sa zase vrátim k tomu, že je to otázka toho, ako sa na to pozrieme. Z uhla pohľadu, že dizajn je nejaký spôsob robenia vecí, je mi v princípe jedno, či je to pochovávanie, tanec alebo grafika. Ale hlavne sa tu nejdeme baviť o tom, ako tvoria choreografie alebo ako, ja neviem, skladajú súbor, čo by bolo určite tiež zaujímavé, ale ideme sa baviť v podstate o legendárnej značke, ktorá desaťročia drží folklór na Slovensku. Takže si myslím, že v oblasti dizajnu alebo komunikácie celkovo je to zaujímavá téma. Oni majú scestovaný celý svet, okrem iného priamo z našej konferencie, priamo po talku, odlietajú do Austrálie. To je pre mňa fascinujúce, ako robia taký ambasadoring slovenského remesla. A ešte odpoviem na to, či je to dizajn. Ak by si mi túto otázku položil, ja neviem, pred 60 – 70 rokmi, tak by na ňu bola jasnejšia odpoveď, pretože no jasné, že je to dizajn, pozri sa na nich: majú stage design, majú scénografiu, majú kostýmy, majú komunikáciu, majú logo. Takže áno, v tom veľmi komplexnom zmysle slova je to určite dizajn.
vyzerá to tak, že na tradičných remeslách vám záleží. Vašu konferenciu promujete aj tým, že nakrúcate krátke dokumentárne filmy – bol to písmomaliar, teraz je to keramika. Prečo je to pre vás dôležité?
Roman Juhás: Nejako postupne sme došli k tomu, že tieto témy úzko súvisia s tým, v akom stave je dizajn na Slovensku. Začali sme úplne raritným príbehom – písmomaliarom z Trebišova. A to je zhoda okolností, ja som chodil na základnú aj strednú školu v Trebišove a v meste som sa stretával s oznamami a rôznymi tabuľami, ktoré boli ručne maľované. Odmalička to človek vníma tak nejako automaticky, že takto to je. No ale keď sme išli do hĺbky, lebo tá vizualita je veľmi, veľmi špecifická, zistili sme, že za tým je veľmi pekný príbeh. V Trebišove žije človek, ktorý už 60 rokov robí všetky mestské oznamy ručne maľované na plátno. Je to pán z poslednej generácie písmomaliarov u nás. S typografom Samom Čarnokým sme zdigitalizovali to písmo, ktoré je preňho špecifické, a súčasným jazykom sme odkomunikovali ten ročník konferencie.
Plus sme s ním natočili krátky dokumentárny film ako poctu jeho práci, ale aj preto, že si myslím, že takých príbehov je na Slovensku množstvo, sú vzácne a, žiaľ, miznú. Minulý rok sme sa rovnakým spôsobom venovali legendárnym, až kultovým dizajnom školských zošitov z 90. a nultých rokov, ktoré sme možno všetci milovali či nenávideli, keď sme ich mali pred sebou na laviciach. Pátrali sme po tom, kto ich vyrábal, kto ich navrhoval, a tak sa nám odkryl veľmi pekný príbeh dizajnéra a spoločnosti, ktorá ich vyrába dodnes. A tento rok sme išli zatiaľ najďalej do histórie, a to za príbehom pozdišovskej keramiky, čo je unikátna, najstaršia keramika na Slovensku. Navštívili sme posledných hrnčiarov, ktorí tvoria pozdišovskú keramiku pôvodným spôsobom, a navštívili sme aj miesta ako pôvodnú fabriku, ktorá je už 20 rokov opustená, či hlinisko, odkiaľ sa brala hlina, lebo tá je práve špecifikom fenoménu pozdišovskej keramiky.
A prečo to takto robíme? Dizajn vnímame skôr ako niečo funkčné než ako umenie. A toto sú remeslá a priemyselné fenomény, ktoré nesú našu vizuálnu kultúru a formujú tvár Slovenska. Takže si myslím, že je veľmi dobré skúmať takéto značky či rôzne fenomény na Slovensku a prezentovať ich.
Ľuboš Bišto: Ja si tú pozdišovskú vázu pamätám na poličke doma celý život, presne tak ako tie zošity – nenávidíš ich, ale zároveň ich máš rád, lebo vlastne nemáš na výber. Nás ženie zvedavosť, čo je to, čo formovalo aj moju vizuálnu kultúru, ak to tak nazveme, alebo moje vnímanie toho, čo je okolo mňa, a skúsiť hľadať, čo je za tým. A mne tu príde extrémne zaujímavé a absolútne neuveriteľné, že sme sa až teraz dozvedeli, že toto sú poslední hrnčiari, ktorí robia pozdišovskú keramiku, ktorá teraz možno zanikne po koľkých rokoch, Roman? Po 600 rokoch?
Roman Juhás: V roku 1400 bola o nich prvá zmienka. Vybuchuje mi z toho hlava, že toto po 600 rokoch asi skončí.
vy ste o nich nakrútili dokument pre aktuálny ročník konferencie a máte už sériu dokumentárnych videí. Čo s tým? Máte aj s týmto nejaké ďalšie plány?
Roman Juhás: Vznikla z toho taká paralelná vetva, ktorej sa chceme venovať, lebo nás dosť baví. Je to taký výskum, pracovne ho voláme Slovenské dizajnové dedičstvo. Máme už vytipovaných sedem takýchto tém, ktoré by sme chceli určite spracovať aj formou videa. A časom uvidíme, čo z toho ešte vznikne. Ale áno, primárnym nosičom sú dokumentárne filmy a verím, že sa nám ich podarí rozdistribuovať aj nejakým silným kanálom, tak uvidíme.
hovoríte o slovenskom dizajnovom dedičstve, ale je pre Slovákov dizajn dôležitý? Vážime si ho? Aký má význam pre túto krajinu? Na čo je vlastne dizajn Slovákom?
Ľuboš Bišto: Tým, že už veľa rokov nie som na Slovensku dennodenne a len sa sem-tam vraciam, mám pocit, že dizajn len nejako pomaly prestupuje do života bežných ľudí, je to oveľa pomalšie ako napríklad v Česku alebo v Poľsku. Mám pocit, že dizajn sa na Slovensku ešte stále hľadá – čo, kam a ako. A na čo je ľuďom dobrý? No tak napríklad v Bratislave, keď je pekne nadizajnovaný verejný priestor, zrazu nadobudne úplne nové funkcie – námestia, ulice sú akoby funkčnejšie, mám pocit, že sú bližšie ľuďom a žije sa im v takom prostredí lepšie.
Roman Juhás: Ja si myslím, že tu máme ohromné medzery, keď to porovnám napríklad s Čechmi či s Poliakmi. Našu históriu máme chabo zmapovanú, hlavne 20. storočie a jeho druhú polovicu, takže sa treba viac pozrieť pod vlastné nohy. A k tomu by mal pomôcť aj tento náš projekt. Viem si predstaviť, že tak naberieme aj také zdravé sebavedomie, ako majú napríklad spomínaní Česi a Poliaci. Lebo máme čo ponúknuť – napríklad čo sa týka grafického dizajnu alebo typografie, máme svetovú megasuperstar Petra Biľaka, ktorého meno pozná naozaj celý svet, a opäť klasický slovenský príbeh: tu o ňom až tak veľa ľudí nevie.
vráťme sa ku konferencii. Spomínate si, ako ste si to vymysleli a čo bolo motiváciou k tomu, že ste si povedali: super, poďme to robiť?
Roman Juhás: Chceš spomienkový optimizmus, alebo spomienkový pesimizmus? Máme obidva šuflíky. Vrátim sa k veciam, ktoré sú pre nás dôležité: a to je naše kamarátstvo a to, že sa pri tom chceme jednoducho baviť, lebo nie je to naša práca, nežijeme z toho. Takže tam musí byť najmä to, že nás to baví. A tým pádom sme si od začiatku robili takú konferenciu, na akú by sme sami chceli ísť. Napríklad prvé tri roky bol úplným highlightom „Džumelec“ Erik Sikora – jeho ranné sobotné vystúpenie bolo akože kontroverzné v tom pozitívnom zmysle slova.
povedzte mi tri dôvody, prečo by ma mala Eastern Design Conference zaujímať a prečo by som mal na ňu ísť do Košíc.
Ľuboš Bišto: No, skúsim to povedať informovane. Z feedbackových formulárov vychádza, že vec, ktorú si ľudia na Eastern Design Conference najviac cenia, je atmosféra. Druhým dôvodom bude, že sa tam otvorí hrozne veľa zaujímavých tém. Či už je to vo vzťahu k Lúčnici – čo je to za značku, ktorá nás definuje, kto sme –, alebo cez to, že Dominic Wilcox príde hovoriť o práci s deťmi a o absolútne nespútanej kreativite, ktorú potom privádza do reality. Takže odpoveď je asi: atmosféra, zaujímaví spíkri, ktorých síce možno nepoznáte okamžite podľa mena, ale prekvapia vás. A tretí – tak Košice.
Roman Juhás: Pre mňa je kľúčový dôvod, prečo by som to naozaj aj odporúčal, že sa poznáme, sme súčasťou rôznych sietí organizátorov podobných eventov v Európe a s čistým svedomím môžem povedať, že naozaj veľký dôraz kladieme na výber rečníkov, aj na poradie, teda dramaturgiu eventu. To je pre nás vždy na prvom mieste. Preto sa snažíme aj nejaký off program a ďalšie aktivity eliminovať a sústrediť sa na to, čo je dôležité.
Ľuboš Bišto: Nie je to dizajn?
Roman Juhás: To nebol dizajn, ale stal sa dizajnom. A myslím si, že je to len prirodzený odraz toho, ako pristupujeme k veciam, konkrétne my dvaja. Tak ako Ľuboš spomínal, dôležitá vec je aj to, že sme kamaráti, že nás to baví. A tak sa to snažíme robiť, aby nás to bavilo aj ďalej. No a áno, keďže padla otázka, prečo by som mal prísť do Košíc, tu zacitujem svojho kamaráta Maťa Dubéciho: „Košice nie sú mesto, Košice sú životný štýl.“ Takže to si treba vyskúšať na vlastnej koži.
na čo z toho, čo ste vymysleli a zorganizovali, sa vy sami najviac tešíte?
Roman Juhás: Veľmi sa teším na spíkra z Estónska, ktorý sa volá Alari Orav. Je to dizajnér, ktorý stojí za návrhom celého brandového systému Estónska ako značky, aj štátnej správy, aj niečoho, čo je u nás Slovensko.sk. Estónci sú v tom jedni z najlepších na svete a on je jedným z autorov celého tohto systému. A potom sa asi veľmi teším na Viki Mirvajovú, ktorá stojí za časopismi Babylon a Tango, ktoré vychádzajú na Slovensku. Babylon je o jedle a všetkom, čo s jedlom súvisí, a Tango je zase o mojej obľúbenej téme – futbale. Robiť magazín na Slovensku je náročná disciplína a ona to robí veľmi zábavnou formou.
Ľuboš Bišto: Keď sa teraz bavíme o tom dizajne-dizajne, tak ja sa teším, že máme v programe také vyprofilované, zaujímavé štúdiá ako Pergamen, čo je legendárne slovenské štúdio, ktoré sa venuje packagingu, ale aj produktu – za posledných, ja neviem, viac ako 20 rokov svojej existencie vytvorili strašne zaujímavé veci. A potom Blank Studio, čo je poľské štúdio, ktoré si tiež vybralo vyslovene jeden smer – venujú sa „wayfindingu“, čiže navigačným systémom v budovách a vo verejnom priestore. Obe sú top štúdiá, ktoré sa venujú veľmi vyhranenej veci. No a Matsuko musíme vypichnúť, lebo je to košický startup, ktorý sa venuje… a tu ma môžeš zastaviť, lebo ja vlastne neviem opísať, čomu sa venujú.
Roman Juhás: Ešte mi napadla jedna spíkerka, ktorá súvisí aj s tým, o čom sme sa bavili – prečo to robíme v Košiciach a vlastne aj čo v našom slovníku znamená Eastern: Johanna Fabrin z 21st Europe, čo je projekt iniciovaný Európskou úniou, ktorý by mal podporiť branding Európy ako takej a s tým súvisiace produkty, ktoré by nás mali takto prepojiť, celú Európu. Čiže dôležitá téma.
tak ešte na záver: kedy, kde a čo?
Ľuboš Bišto: No tak 9. a 10. októbra 2026 v košickej Tabačke Kulturfabrik. Bude tam dvojdňová konferencia, talky od rána v piatok aj v sobotu. V rámci lístka sú aj raňajky, malé jedlá aj obed. Snažíme sa všetkých účastníkov aj spíkrov držať v jednom priestore, aby sa tam vytvorila aj trošku komunita. V piatok večer máme afterku v kine Úsmev, kde tradične hrajú DJ-i z vinylov, a v sobotu večer máme afterku v Tabačke.
Pre predplatiteľov .týždňa máme tohto roku prvýkrát 10 % zľavu na lístok na Eastern Design Conference, stačí, ak si pri objednávke na stránke www.easternconf.com zadáte kód: 1tyzden0