minulý týždeň sme sa s pánom Fondatim rozprávali o rodinných firmách, manažmente a generačnej výmene. Skôr sme sa zamerali na tú operatívnu stránku, vaša firma sa zas zaoberá majetkovou rovinou.
Áno, medzigeneračný prechod má dve zložky — majetkovú a manažérsku. Aby firma fungovala ďalej, nestačí mať nastavené procesy pre výmenu na úrovni manažérov, musíme mať ošetrené aj postupy pre zmenu na pozícii vlastníka. Súčasní vlastníci určite raz odídu a niekto ich musí nahradiť. Kto prevezme to, čo rodičia vybudovali? Prebehne to podľa nejakých pravidiel? Čo sa s tým majetkom stane? To všetko sú naše témy.
čo si mám predstaviť pod rodinným a firemným majetkom? Predpokladám, že to nie sú len budovy, autá alebo nehnuteľnosti.
V prvom rade samotnú rodinnú firmu. Bežný príbeh našich klientov je, že za socializmu pracovali vo veľkej fabrike, ktorá po páde režimu zanikla. V danom okamihu sa ocitli vo vzduchoprázdne, nemali prácu, mali však know-how a skúsenosti, a tak napríklad sprivatizovali halu a založili vlastnú firmu. Najprv to bol boj o prežitie, potom prišiel prvý zisk, neskôr reinvestície a diverzifikácia. Dnes je ich majetok komplexným rodinným portfóliom zloženým z jednej alebo viacerých firiem, nehnuteľností, cenných papierov. Otázka znie, ako ho prevezme ďalšia generácia. Môže to prebehnúť bez pravidiel, s nádejou, že sa dohodnú. Alebo pripravene – s nastaveným rámcom a víziou. Totiž pre Vás ako zakladateľa rodinnej firmy je to najväčší obchod v živote. Svoju firmu nepredávate cudzím, ale odovzdávate vlastným deťom. Ak ich dobre pripravíte, je predpoklad, že rodinné podnikanie v budúcnosti neroztrieštia, ale bude im slúžiť ďalej. Na Slovensku túto tému otvárame prvýkrát, pretože sa aktuálne nachádzame v období, keď svoj aktívny výkon končí prvá generácia podnikateľov. Pre porovnanie, medzitým na Západe už riešia tretiu generačnú obmenu.
„Podnikateľom, ktorí sa rozhodli pre presun vlastníckych štruktúr do zahraničia, sa nečudujem. Chcú udržať majetok vcelku a zachovať jeho prepojenie s rodinou. “
ako Slovensko túto, pre nás novú, tému zvláda? Ponúka štát na tieto vlastnícke obmeny vhodné prostredie?
Nie sme na to pripravení. Po legislatívnej stránke stále fungujeme s Občianskym zákonníkom z roku 1964. Vtedy tu nebol priestor na súkromné vlastníctvo a podnikanie – všetko sa spravovalo kolektívne. A aj keď dnes pracujeme s jeho novelizovanou verziou, stále je to starý systém. Predovšetkým v oblasti pohľadu na správu súkromného majetku – u nás má dnes človek problém ovplyvniť, čo sa stane s jeho majetkom po smrti, a ak ho chce odovzdať ďalšej generácii za vlastných podmienok, musí to spraviť v zahraničí. Podnikanie ako také môže zostať na Slovensku, ale vlastnícka štruktúra – fond, trust a podobne – sa u nás založiť nedá. Pritom tieto mechanizmy nevznikli včera, sú tu desiatky, možno stovky rokov a za hranicami Slovenska efektívne fungujú. Len ich musíme importovať.
BORIS NÉMETHPodnikateľom, ktorí sa rozhodli pre presun vlastníckych štruktúr do zahraničia, sa nečudujem. Chcú udržať majetok vcelku a zachovať jeho prepojenie s rodinou.
a Slovensko ako štát tým niečo stráca?
Určite. Väčší problém by, samozrejme, bol, keby odišlo aj samotné podnikanie, ktoré zatiaľ zostáva. Vlastnícke štruktúry sa však v tomto dôsledku môžu presunúť preč. Na prvý pohľad sa síce zdá, že štát tým netrpí, veď hodnota sa tvorí tu. Ale z dlhodobého hľadiska sme tým otvorili dvere von a to môže mať následky. Podnikateľom, ktorí sa rozhodli pre presun vlastníckych štruktúr do zahraničia, sa nečudujem. Chcú udržať majetok vcelku a zachovať jeho prepojenie s rodinou. Podniku sa darí lepšie, keď sú dobré vzťahy v rodine a naopak. Preto je dôležité nastaviť pravidlá, ktoré ten rodinný majetok ochránia. Pretože keď padne väčšia rodinná firma, utrpí tým celý región. Treba si totiž uvedomiť, že mimo hlavného mesta sú rodinné firmy často kľúčovými zamestnávateľmi. Štát si to, zdá sa, neuvedomuje. Ak aj áno, jeho výstupy sú často len deklaratívne – reálne však robí veľmi málo. Snaha o definovanie rodinného podnikania bola, ale taká amatérska, že v skutočnosti spôsobila podnikateľom viac úsmevu ako reálnych pozitív a v konečnom dôsledku preto nemala reálny efekt.
riešite situáciu v rozhádanej podnikateľskej rodine vy?
Ľudia sa často pohádajú, taká je realita. V našom prípade je hlavný rozdiel v tom, že keď firmu zakladal otec s mamou, boli jedinými spoločníkmi. Hádať sa mohli maximálne medzi sebou. Keď rodičia odídu, nahradia ich dve, tri, štyri deti, z ktorých každé má svoj pohľad. Keď sa oženia či vydajú, do hry vstupujú ďalšie osoby. A každý z nich má od majetku nejaké očakávania. Preto sa stretávame aj s partnermi a partnerkami našich klientov. Potrebujeme im vysvetliť, že sa deje niečo zásadné, čo sa ich časom bude týkať. A ešte sa nám nestalo, že by niekto povedal, že mu je to jedno. Keď má syn s partnerkou dieťa, aj ona sa v istom okamihu začne zaujímať o rodinný majetok. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli dieťaťu. Preto si nás rodiny volajú ako niekoho nezainteresovaného, kto má odstup, nadhľad a jediný cieľ – pomôcť s týmto procesom. Práve nezainteresovanosť a nadhľad nám pomáhajú celú diskusiu nastaviť. Nejde o to, niekoho obmedzovať, ale nastaviť pravidlá, ktoré pomôžu zachovať majetok vcelku – skôr, než sa doň nabúra niekto cudzí a celý ho rozbije.
čo presne znamená, že sa „nabúra niekto cudzí“? Asi nemyslíte externých manažérov.
Nie, hovorím o vlastníkoch. Nie o tom, kto firmu vedie, ale kto ju vlastní. Tieto úrovne sa síce často prelínajú, ale v konečnom dôsledku sú to samostatné skupiny. Najväčšie riziko pre rodinný majetok je riziko jeho roztrieštenia práve v dôsledku, že do vlastníckej štruktúry sa dostane niekto cudzí, kto s rodinou nemá veľa, respektíve nič spoločné. Ten cudzí element sa môže objaviť práve v dôsledku nenastavených alebo nedodržaných pravidiel a nedostatku zodpovednosti.
„Nemá zmysel za každú cenu držať nad vodou otcovu stavebnú firmu, ak sú deti baletná majsterka, učiteľ v materskej škole alebo dejepisár. “
podľa informácií na vašej stránke medzigeneračný prechod nezvládne až 70 % rodín. Podľa akých kritérií súdite, že to nezvládli?
Vidím v tom dva zásadné prvky. To, čo ste spomínali, sa týka rodinného podnikania – máme firmu a teraz je otázka, čo s ňou. Vieme ju manažovať alebo ju predáme? Predať firmu rozhodne nie je žiaden neúspech alebo zlyhanie. Prichádzajúca generácia nemá povinnosť pokračovať v tom istom odbore, ktorý založili rodičia. Svet sa vyvíja. Úspech detí môže spočívať aj v tom, že si zvolia vlastnú cestu. Možno majú obchodného partnera, ktorý chce firmu kúpiť alebo do nej vstúpiť. Potom prichádza otázka, čo s výnosom z predaja? Rodina môže ďalej perfektne fungovať aj bez firmy – s nadobudnutou hotovosťou. S peniazmi sa však otvárajú ďalšie otázky. Bod, ktorý považujeme za zlyhanie, je, keď sa rozpadne majetok a začne slúžiť iným ako členom rodiny.
takže nemusí ísť nevyhnutne o medzigeneračný prechod, rodina môže prísť rovno s víziou predaja a správy majetku?
Áno, s takýmto prípadom sme sa už stretli a nebol to žiadny problém. Z pohľadu rodiny sa jej majetok transformuje z vlastníctva firmy do vlastníctva financií. Dôležitá je hodnota pod tým a spôsob, ako sa s ňou narába. A áno, niekedy za nami klienti prídu a povedia: „Toto chceme predať. Alebo aspoň časť.“ Nemáme instantné a univerzálne riešenia „zo šuplíka“. Každá rodina je špecifická tým, čo má alebo nemá, a svojou víziou. Nemá zmysel za každú cenu držať nad vodou otcovu stavebnú firmu, ak sú deti baletná majsterka, učiteľ v materskej škole alebo dejepisár. Aby nedošlo k nedorozumeniu, to všetko považujem za dôležité povolania pre spoločnosť, ale treba sa objektívne pýtať, čo dokážu urobiť pre stavebnú firmu?
dá sa fungovať tak, že rodina len vlastní a všetko riadi externý manažér?
Áno, až na jednu vec: musia si nad tým udržať kontrolu. Ak prestanú na podnikanie dohliadať a kontrolovať ho, hrozí, že si manažér začne upravovať firmu podľa svojich záujmov. Všetkým klientom hovoríme, že nemusia byť odborníci v danom obore, stačí byť „len“ zodpovednými hospodármi. Nebáť sa priznať si, ak tomu nerozumiete, a najať si niekoho, kto tomu rozumie. Ten človek môže chodiť na valné zhromaždenia, zastupovať vaše záujmy a byť kontrolným mechanizmom. To je zodpovedný prístup.
v minulom rozhovore som sa dozvedel odhad, že z časového hľadiska môže tento prevod majetku trvať jeden až dva roky. Sedí to?
Jednoznačne ide o dlhodobý projekt, ktorý má dve časti – presun samotného majetku a presun kompetencií a nastavenie pravidiel. Pod rok a pol až dva roky sme sa, myslím, ešte nikdy nedostali. Je tam veľa faktorov a rodina potrebuje na niektoré veci čas. Aj my potrebujeme čas, aby sme rodinu a jej členov spoznali. Tu nejde len o akýsi mechanický formálny prevod – kde súvisiace dokumenty viete pripraviť naozaj rýchlo. Dlho trvá práve to, čo tejto dokumentácii predchádza: nastavenie pravidiel, procesov, rodinnej vízie. S niektorými rodinami sme v pravidelnom kontakte už sedem rokov a ešte stále nie je po majetkovej stránke všetko uzavreté. Veľakrát môžu prísť nečakané komplikácie, napríklad že rodina nemá žiadnych dedičov.
myslíte tú druhú generáciu?
Áno. Vtedy sa musíte rozhodnúť, čo s tým majetkom ďalej. Niektoré rodiny si povedia: „Majetok slúži nám, ale nemá zmysel ho donekonečna navyšovať.“ Niekto zvažuje, že mu dá ďalší rozmer prostredníctvom filantropických aktivít. Iný sa môže rozhodnúť, že ho rozdá priateľom. Ale aj tam sa treba zamyslieť – keď niekomu darujete pol milióna eur, môžete mu tým nevedomky ublížiť.
to je pravda, veľký balík peňazí nemusí každému obrátiť život k lepšiemu. Ako riešite tento typ obáv?
Podnikatelia sa na nás obracajú aj v situáciách, keď chcú naplánovať, aby majetok po nich priniesol nejaký úžitok. Môže sa napríklad stať, že máte dieťa, ktoré vyžaduje celoživotnú starostlivosť, alebo v živote vašich potomkov nastanú nepredvídané komplikácie. Aj vyrovnaného človeka môže stretnúť ťažšie obdobie – drogy, hazard a podobne. Nechcete mu sypať peniaze, lebo by mu to mohlo ublížiť ešte viac. V takom prípade pripravujeme systém tak, že tie peniaze sú síce „jeho“, ale sú chránené. Zabezpečíme z nich napríklad financovanie liečby a iné formy pomoci.
gambling a závislosť môžu byť aj právne platný dôvod na vydedenie.
Áno, existuje taká možnosť. Ale keď niekto zdedí majetok a až potom začne mať problém, už s tým nič neurobíte. Keď ste ako rodič už po smrti, neviete to ovplyvniť. Ak rodina dopredu ráta aj s prípadnými individuálnymi komplikáciami, dá sa to vopred právne ošetriť. A nemusí ísť len o závislosti. Niekedy dlhodobo nefunguje vzťah medzi súrodencami, môže sa zhoršiť aj vplyvom partnera alebo partnerky. Manželský vzťah je často silnejší než súrodenecký.
takže nastavíte pravidlá aj smerom k manželským partnerom? Snažíte sa byť spravodliví?
Áno, a konzultujeme to často. Naši zahraniční partneri hovoria základnú vec: ak vznikne krivda, skôr či neskôr vypláva na povrch. Možno to nebude hneď. Možno to bude až v ďalšej generácii. Ale tá chvíľa jedného dňa príde. Väčšinou práve vtedy, keď je rodina v problémoch a potrebovala by držať spolu. To sa môže stať aj v tej najukážkovejšej rodine, s najlepšou výchovou a hodnotami. Preto je dôležité vopred jasne povedať, čo sa v takom prípade má stať. V tom je rozdiel medzi prvou a druhou generáciou – rodičia toto riešiť nemuseli, boli vo firme sami, v horšom prípade si tam pustili kamaráta, u detí je to však častá téma. A ak takú vec nedohodnete vopred, málokedy to dobre dopadne. Stáva sa nám, že keď povieme, že chceme z rodinnej firmy spraviť trošku „korporát“, ľudia sa zľaknú. Boja sa, že stratia akcieschopnosť. Ale keď máte vo firme viacerých spoločníkov s odlišnými pohľadmi, vtedy už pravidlá musia byť podrobné a jasné – ako v korporáte.
aké typy zmlúv sa používajú na zabezpečenie týchto rôznych prípadných situácií?
Všetko sa odvíja od toho, čo chcete dosiahnuť. Chcete, aby majetok ostal nedeliteľný? Aby napríklad jeden súrodenec mohol byť vyplatený, ale bez toho, aby sa rozdelila samotná firma? Alebo chcete zabezpečiť, že majetok bude slúžiť na vzdelanie potomkov a nebude sa ním plytvať? Ak áno, tak vám nestačí len obyčajný presun akcií. Potrebujete vhodnú formu nadačného alebo zverenského fondu, v rámci ktorého môžete jasne zadefinovať, na čo má majetok slúžiť.
a keď je situácia jednoduchšia a viete sa na každého člena rodiny plne spoľahnúť?
Vtedy si možno vystačíte aj s rodinným holdingom. Môže to byť klasická eseročka alebo akciová spoločnosť. Ak však chcete odovzdať aj konkrétny odkaz a reálny záväzok pre budúce generácie, tak je fondové riešenie predsa len vhodnejšie. Stretol som sa s názorom, že fondy alebo zverenecké štruktúry slúžia na obchádzanie daní alebo utajovanie majetku. To je ale nepochopenie ich zmyslu. Základná ambícia fondov je úplne iná – ochrániť rodinný majetok pred externými rizikami, zachovať jeho súdržnosť do budúcnosti, stanoviť pravidlá, ktoré pomôžu ochrániť rodinu aj podnikanie.
fond je jednou z tých možností, za ktorými sa treba presunúť do zahraničia?
Áno, minimálne do Českej republiky.
na vašej stránke som sa dočítal, že dokonca ponúkate aj pomoc so správou majetku vrátane právneho a daňového poradenstva.
Áno, ale nie priamo. Koordinujeme spoluprácu klientov s našimi kolegami právnikmi a daňovými poradcami. Medzigeneračný prechod je komplexný projekt, ktorý v sebe zahŕňa potrebu daňového a právneho plánovania a poradenstva. Budete potrebovať znalcov, účtovníkov, korporátnych, ako aj rodinných právnikov. Našou úlohou je tento projekt komplexne zastrešiť a koordinovať.
v problematike medzigeneračného prechodu sa pohybujete od samotného začiatku, keď sa táto téma na Slovensku objavila. Všimli ste si za tie roky nejaký posun v zmýšľaní? Začali o tom podnikatelia viac premýšľať?
Určite áno, tých míľnikov bolo viac. Téme sa venujeme od roku 2014, keď som začínal v Česku — tam už bola legislatíva, ako aj samotná téma o krok vpred. V tom čase to na Slovensku ešte nebolo na stole. Keď sme v roku 2015 robili prvé semináre, podnikatelia reagovali: „Zaujímavé, ale teraz to nie je pre mňa aktuálne.“ Zmena nastala postupne – v Česku mohla byť zlomovým okamihom smrť Petra Kellnera. U nás skôr moment, keď niekto z osobného okolia podnikateľa zomrel. Potom prišla pandémia covidu, ktorá veľmi citeľne ukázala, že nikto nie je nesmrteľný. Ďalším impulzom boli deti či prichádzajúci západní obchodní partneri, ktorí sa pýtali: „Máte vyriešené nástupníctvo?“
A ako to u nás býva, z medzigeneračného transferu sa stal univerzálny hit. V skutočnosti má o ňom veľa ľudí/rodičov len slabú predstavu a boja sa ho. Obvyklý scenár prvých stretnutí s klientmi býva, že uvádzame na pravú mieru ich predstavy a realitu.
Kultúrny posun zatiaľ nenastal ani v pohľade na rozdeľovanie – majetku či dedičstva. Stále v myslení prežívajú rôzne historické pravdy a nastavenia. Tie potom ale môžu spustiť práve tú krivdu, o ktorej sme sa už rozprávali. Napriek všetkému však vidíme vývoj. A musíme v ňom ešte viac zabrať – rodinné podnikanie je pre krajinu extrémne dôležité.