európska únia podľa niektorých kritikov nevyvinula dostatočnú iniciatívu, aby motivovala Britov k zotrvaniu v EÚ. Súhlasíte?
Dalibor Roháč: Je ťažké hodnotiť, čo EÚ mala urobiť inak pred britským referendom. Najdôležitejším faktorom je komplikovaná história vzťahov medzi Európskou úniou a Veľkou Britániou. Briti do Únie vstupovali v čase, keď Británia vyzerala veľmi odlišne od dneška a EÚ vyzerala takisto inak. Na Britskej strane vždy existovalo tvorivé napätie o tom, či je ich členstvo naozaj také, akému sa upísali. Briti odmietli členstvo v eurozóne a potom prišlo napríklad britské „hurá“ pri rozširovaní sa Európskej únie. Po ňom nasledovalo isté vytriezvenie, keď všetci východoeurópski pracovníci prišli pracovať práve do Veľkej Británie.
veľká Británia ako prvá otvorila novým členským krajinám pracovný trh, pričom Nemecko, Rakúsko a iné členské štáty ho otvorili až po niekoľkých rokoch. Veľká Británia bola teda najústretovejšia k novým členským krajinám...
Dalibor Roháč: Vždy tam existovalo isté napätie a aj z toho dôvodu v počiatkoch tohto projektu boli Francúzi veľmi skeptickí voči Britskému členstvu v EÚ. Charles de Gaulle vetoval žiadosť Británie o členstvo v EÚ. Charles de Gaulle videl Britániu ako piatu kolóniu Spojených štátov v Európe. Situácia bola s Britániou vždy komplikovaná aj po Maastrichtskej zmluve. Veľká Británia má dlhú tradíciu konzervatívneho euroskepticizmu. To, čo sa stalo v roku 2016 v Británii, je súčasťou populistickej nálady, ktorá sa preháňa západným svetom a v liberálnych demokraciách. Pre mnoho voličov, ktorí hlasovali za britský odchod z EÚ, to nebola snaha povedať „nie“ špecificky Európskej únii, ale bol to zdvihnutý prostredník celému politickému establišmentu vrátane toho britského. Odchod Británie nás nesmie tešiť.
teší odchod Spojeného kráľovstva vôbec niekoho s výnimkou Mariána Kotlebu, Štefana Harabina a im podobných?
Dalibor Roháč: V Británii boli ľudia, ktorí oslavovali 31. januára, ale myslím si, že triezvejší pohľad naznačuje, že je to strata pre Veľkú Britániu aj pre Európsku úniu.
čo stráca brexitom Európska únia a čo stráca Veľká Británia?
Martin Klus: Realita je taká, že hlas zdravého rozumu, ktorý Británia v EÚ predstavovala, nám bude chýbať. Ten povestný večer bezprostredne po referende bol veľmi nešťastný preto, že strácame dôležitého spojenca, hlavne v platforme ECR v podobe britských konzervatívcov. Možno to poviem trochu vulgárne, ale po ich odchode zostala v ECR veľmi zaujímavá zoologická záhrada.
Nebude jednoduché spolupracovať a pre platformu bude veľkou výzvou zotrvať v podobe, ktorú dala práve britská konzervatívna strana dokopy. Okrem dôležitého spojenca a jadrovej veľmoci, ktorá má právo veta v bezpečnostnej rade, strácame krajinu, ktorá nám bola spomedzi všetkých európskych krajín prinajmenšom jazykovo a kultúrne najbližšia. Minimálne pre tých, ktorí majú angličtinu ako prvý jazyk. Mnohí občania Slovenskej republiky sa rozhodli odísť pracovať a študovať práve do Veľkej Británie. Dnes tam pracuje približne stotisíc občanov. To je jedna z kľúčových vecí, ktoré ma najviac trápia. Teda čo bude s nimi a čo sa s nimi stane po 1. januári 2020. Británia je aj náš veľmi dôležitý obchodný partner, obzvlášť pokiaľ ide o automobilový priemysel. Vnímam veľké problémy, ktoré môžu nastať. Teraz nás čaká ešte náročnejšie obdobie negociácie vzťahov s Veľkou Britániou v porovnaní s tým, čo sme zažívali teraz.
únia teda prichádza o jadrovú mocnosť aj o dôležitého obchodného partnera. Británia garantuje občanom, ktorí v nej už pracujú a študujú, zachovanie status quo. Je to tak alebo sa už objavili nejaké nové informácie?
Miriam Lexmann: Ľudia vo Veľkej Británii sa musia prihlásiť na úradoch a sú s tým spojené administratívne patálie, ktoré trvajú dlho. Status quo pre týchto ľudí je jasný iba na najbližších jedenásť mesiacov alebo dokiaľ neuzavrieme medzi sebou ďalšie zmluvy.
Je to trochu paradoxné, že mnohí oslavovali či smútili, že brexit nastal v noci z 31. janurára na 1. februára. Čiastočne však brexit nastal hneď po referende, keď sa mnohé firmy a univerzity začali pripravovať na odchod z EÚ. Mentálne sa nastavili na to, že Británia nebude v EÚ. Reálny odchod nastane o jedenásť mesiacov, no je možné, že sa prechodné obdobie bude predlžovať. Momentálne máme len dohodu na tom, že sa dohodneme.
Jedna vec, ktorú strácame odchodom Veľkej Británie, je tá, že sa Británia na federalizáciu a presun kompetencií do Bruselu pozerala podobne ako my v strednej Európe. To je pre nás obrovská strata. Väčšinovo medzi občanmi v strednej Európe panuje názor, aby sme nepresúvali ďalšie kompetencie na Európsku úniu a aby sme EÚ nefederalizovali. Británia v tom bola naším spojencom. Bola spojencom aj pri rozširovaní Európskej únie. Tak ako ste spomenuli, bola to práve Veľká Británia, ktorá otvorila náš pracovný trh a plnila si svoju povinnosť voči novým členským štátom. Ak by sa pracovný trh hneď na začiatku otvoril vo všetkých členských štátoch aj tých starých, tak by bol nátlak na pracovný trh Veľkej Británie menší.
nemecko, Francúzsko a ďalšie členské štáty však Veľkú Britániu varovali, že ak otvoria svoj pracovný trh, tak im hrozí veľký prísun pracovníkov z nových členských krajín.
Miriam Lexmann: Tieto krajiny nemali Veľkú Britániu varovať, ale tiež otvoriť svoj pracovný trh. Staré členské krajiny si zobrali výnimky, ktoré predlžovali až deväť rokov. Je fajn, že ich varovali, ale Veľká Británia otvorením svojho pracovného trhu urobila morálne gesto. Ak by Nemci či Francúzi otvorili svoj pracovný trh skôr, tak by situácia okolo Veľkej Británie nemusela dopadnúť tak, ako dopadla.
BORIS NÉMETHMiriam Lexmann: Za protiamerické nálady u nás môže aj dvojtvárna politika súčasnej vlády. Nepočúvame žiadne jasné slová o tom, prečo patríme na Západ a že Spojené štáty sú naším spojencom.
v čom podľa vás Veľká Británia najviac obohatila Európsku úniu?
Dalibor Roháč: Briti sa na Európsku úniu pozerajú, akoby to bolo niečo cudzie a exogénne v zmysle, že nám tu prichádzajú nejaké zákony z Európskej únie o zakrivení uhoriek a nevieme s tým nič urobiť. Realita bola taká, že Veľká Británia bola z hľadiska váhy hlasu a počtu europoslancov významným motorom v rozličných momentoch európskej integrácie. Jednotný európsky akt bol do značnej miery intelektuálnym dieťaťom Margaret Thatcherovej a Arthura Cockfielda.
Širšie vzaté Spojené kráľovstvo hralo významnú úlohu pri vyvažovaní francúzsko-nemeckého tandemu. Ten teraz z rôznych dôvodov veľmi dobre nefunguje, pretože to vyzerá tak, že sa Francúzi a Nemci nevedia na ničom dohodnúť. V minulosti sa Briti v niektorých prípadoch postavili na stranu Nemcov v trhových a obchodných otázkach, tlačiac na flexibilitu vnútorného trhu. Súčasne zvykli byť skôr na strane Francúzska v bezpečnostných otázkach. Tlačili napríklad na to, aby sa Európa začala zaoberať aj svojím susedstvom. Bez tohto vyvažujúceho britského hlasu to bude pre krajiny ako je Slovensko ťažšie. Nechceme totiž skončiť v situácii, keď pravidlá vnútorného trhu budú diktované Francúzskom a bezpečnostná politika Nemeckom. To by bol asi najhorší zo všetkých scenárov.
strany KDH, PS/Spolu a SaS sú jasne za členstvo Slovenska v EÚ a NATO, no pravdepodobne sa líšia vaše pohľady na to, ako má EÚ vyzerať. KDH a SaS sú eurorealisti a minimálne časť koalície PS/Spolu by privítala väčšiu integráciu.
Dalibor Roháč: Spolu je členom tej istej frakcie ako KDH, teda Európskej ľudovej strany. Ja osobne som afiliovaný výskumník Martens Centre v Bruseli, kde pripravujeme projekt o subsidiarite, ktorý súvisí s katolíckym sociálnym učením. Je to veľmi pekný spôsob, ako sa dá uvažovať o úlohe európskej integrácie a národných štátov.
progresívne Slovensko je však členom Renew Europe.
Dalibor Roháč: Program Bod zlomu, ktorý naša koalícia má, je materiál, ktorý sa snaží nájsť rozumnú kompromisnú cestu medzi našimi stranami. Podstatné je, že v tejto chvíli je Slovensko v tzv. jadre EÚ. Sme vo všetkých integračných štruktúrach, v ktorých byť môžeme. Je preto naším životným záujmom, aby tieto štruktúry fungovali dobre. Je dôležité, aby eurozóna nebola zdrojom systémovej nestability a dlhových kríz, ale naopak, aby vedela absorbovať rôzne asymetrické šoky. Jedným zo spôsobov, ako to docieliť, nie je nutne cestou čoraz tesnejšej fiškálnej únie, ale cestou investície do budovania bankovej a finančnej únie. A to preto, aby boli finančné riziká lepšie diverzifikované v rámci EÚ.
Takisto je naším záujmom, aby Schengenský priestor bol priestorom, ktorý vie ponúknuť koherentnú migračnú a azylovú politiku spôsobom, ktorý by zabránil opakovaniu toho chaosu a migračnej kríze, ktorá vznikla v roku 2016. Najdôležitejšie je, aby EÚ v 21. storočí vedela premýšľať strategicky. Úloha USA vo svete sa mení a Američanom nemôže na Európe a európskej bezpečnosti záležať viac, ako na nej záleží Európanom.
nejaví sa to práve tak, že USA stále záleží na bezpečnosti viac ako Európe? Americký prezident Donald Trump pred nejakým časom ostro kritizoval neplnenie si našich záväzkov voči NATO a dodal, že ak si neplníme svoje záväzky, tak USA časom nemusia garantovať bezpečnosť Európy.
Dalibor Roháč: S tým môžem iba súhlasiť. Politický štýl Donalda Trumpa sa nám nemusí páčiť. To, čo hovorí o výdavkoch na obranu v Európe, hovoria americké administratívy už desaťročia. Európania vždy pokývali hlavou a kašľali na to. To, že v istom bode došla Američanom trpezlivosť, bolo celkom predvídateľné. V tom bode teraz sme. Svet sa od roku 1949 zmenil. Európa nie je rozbombardovaná po druhej svetovej vojne a USA má iné priority. Európa bude musieť zohrávať väčšiu úlohu pri zabezpečení svojej obranyschopnosti.
sme pripravení vziať na seba bremeno väčšej zodpovednosti v oblasti bezpečnosti?
Miriam Lexmann: Práve odchodom Británie sa mnohé mení. Bude závisieť od najbližších mesiacov, ako sa dohodne súhra medzi Britániou a EÚ. Po odchode Británie 80 percent výdavkov na obranu v rámci NATO bude mimo Európskej únie. Môžeme sa tváriť, že EÚ si ide budovať vlastnú obrannú politiku mimo NATO, ale momentálne to nie je možné.
Dalibor Roháč: Európska armáda je do značnej miery chiméra. Predstava, že by sa Francúzi vzdali kontroly nad svojím jadrovým arzenálom a armádou a prenechali ju EÚ, je nereálna. To sa nestane. Európska armáda je skôr o koordinácii spoločných projektov.
Martin Klus: Slovenská armáda musí byť nevyhnutne modernizovaná. Realita je taká, že minulý rok sme na obranu dali 1,78 a tento rok len 1,65 percenta HDP. Ak sa nič nezmení, tak dve percentá HDP budeme vynakladať až v roku 2022. Niečo sa musí zmeniť, a to nastavenie Európanov, ktorí si musia uvedomiť, že obrana niečo stojí. A nie málo peňazí. Európania si zvykli byť čiernym pasažierom NATO. Náš prísľub je smerovať k dvom percentám na obranu.
Dalibor Roháč: Som za to, aby naša krajina investovala viac do obrany a bezpečnosti. Musíme však urobiť aj krok späť a pozrieť sa na to, ako sú tie peniaze použité a musíme si ujasniť, čo sa za súčasnej vlády nepodarilo. Teda stanoviť nejakú základnú koncepciu toho, ako rozvíjať ozbrojené sily, kde je naša konkurenčná výhoda, ako to, čo robíme, zapadá do širšej schémy toho, čo robí NATO a ako môžeme byť užitoční. A z toho sa potom musia odvíjať ďalšie kroky. To, že teraz míňame 1,74 percenta HDP na obranu, je fajn, ale to je často do nejakej miery výsledok veľkého jednorazového nákupu techniky, ktorý bol možno urobený nepremyslene či impulzívne a je otázne, či sa nedalo kúpiť to isté lacnejšie a niekde inde. Ten prvý krok, ktorý u nás dosiaľ nikdy nenastal, je premyslieť si, čo chceme s ozbrojenými silami robiť, ako ich rozvíjať a modernizovať spôsobom, ktorý dáva zmysel pre Slovensko. Aby tá koncepcia slúžia aj desať či pätnásť rokov do budúcnosti.
Martin Klus: Musíme to zároveň robiť v súčinnosti s NATO, pretože to je tá hlavná výhrada, ktorú dnes máme aj k predraženým nákupom na ministerstve obrany. Nie je to práve to, čo od nás Aliancia očakáva. Možno aj tých štrnásť kusov stíhačiek F-16 nebolo úplne presne to, čo od nás NATO očakávalo, pretože máme medzery v tom zmysle, aby sme boli dostatočne efektívnym spojencom aj v iných oblastiach armády, než je letectvo, hoci, samozrejme, so starými Mig-29 sme sa mali rozlúčiť už dávnejšie. Posledné štyri roky mi v rezorte obrany chýba najmä nejaká forma súčinnosti s našimi spojencami v NATO, pretože teraz ideme cestou najefektívnejšieho míňania verejných prostriedkov, a nie cestou najefektívnejšieho šetrenia verejných prostriedkov či naplnenia cieľov.
BORIS NÉMETHMartin Klus: Hlas zdravého rozumu, ktorý Veľká Británia v EÚ predstavovala, nám bude chýbať. Ten povestný večer bezprostredne po referende bol veľmi nešťastný, pretože strácame dôležitého spojenca.
značná časť slovenskej verejnosti odmieta akúkoľvek prítomnosť vojsk NATO na našom území, pritom sú to naši spojenci. Často sa tiež zdá, akoby sa v Európe šírila určitá forma antiamerikanizmu. Je to naozaj tak? V nedávnom prieskume napríklad vyšlo najavo, že Slováci považujú za väčšiu hrozbu svojho spojenca, USA, než Rusko.
Miriam Lexmann: Je pravda, že tu existujú protiamerické nálady. Súvisia s mnohými záležitosťami. Začalo sa to podľa mňa počas funkčného obdobia prezidenta Baracka Obamu. Vtedy USA akoby zabudli na strednú Európu a tí, ktorí boli jej najväčšími spojencami, začali viac-menej strácať podporu a ostali nejakým spôsobom v marazme proruských tendencií, ktoré boli podporované aj rôznymi dezinformačnými akciami. Toto určite zohralo veľkú úlohu. Zároveň si myslím, že u nás za to môže aj dvojtvárna politika súčasnej vlády. Nepočúvame žiadne jasné slová o tom, prečo patríme na Západ a prečo sú Spojené štáty naším spojencom. Najväčším zahraničnopolitickým hlasom hlavnej vládnej strany je Ľuboš Blaha, a nie šéf diplomacie Miroslav Lajčák. Keď sa takýmto spôsobom vedie politika, samozrejme, že to nahráva práve tým silám, ktoré tu vzbudzujú protiamerické nálady.
Martin Klus: My si musíme konečne uvedomiť, že my sme NATO a my sme EÚ. Keď niekto hovorí o prítomnosti cudzích vojsk na zemí Slovenska, tak sa mi ježia vlasy. Treba ľuďom vysvetľovať, že vojaci USA sú vojakmi NATO a to sú naši vojaci. Tak ako vojaci Ozbrojených síl SR v Lotyšsku sú vojakmi NATO a sú to teda aj ich vojaci, ktorí chránia východné krídlo Aliancie. Tento spôsob uvažovania musíme aktívnejšie prezentovať našim občanom. A to isté sa týka EÚ. My sme Únia, my tam máme nášho eurokomisára a našich europoslancov.
Dalibor Roháč: Pravda je, že od nášho vstupu do EÚ a NATO v roku 2004 sa akoby na Slovensku intelektuálne politicky neinvestovalo do podpory nášho členstva. Akoby nikto nebol ochotný v prospech nášho západného ukotvenia buchnúť po stole. A potom to vytvára priestor pre ľudí ako Blaha či Danko, ktorí si robia svoju vlastnú zahraničnú politiku.
v akom stave je zahraničnopolitický kompas Slovenska? Vidíme, že ani spoločnú deklaráciu troch najvyšších ústavných činiteľov o našom ukotvení na Západe, teda v EÚ a NATO, niektorí vrcholoví politici nedodržiavajú.
Martin Klus: Áno, máme na Slovensku aj takýchto činiteľov, sú to napríklad aj rôzni predsedovia parlamentných výborov. Je to naozaj veľký problém. Na jednej strane niečo podpíšeme a do programového vyhlásenia vlády si dáme, že chceme schváliť novú Bezpečnostnú stratégiu SR, a potom ju SNS vytrvalo blokuje v parlamente. Vidíme, že až takéto schizofrenické aktivity sa nám tu posledné štyri roky diali. A to, že predseda NR SR Andrej Danko bol päťkrát v Moskve za posledný rok a nebol napríklad nikdy v Kyjeve, u nášho bezprostredného suseda, tak to vysiela veľmi zlý signál.
čo s tým treba robiť?
Martin Klus: V prvom rade musíme dodržiavať programové vyhlásenie vlády, v ktorom sa jasne píše, kto sú naši strategickí spojenci. A miera návštev našich spojencov by mala byť iná ako cesty do krajín, ktoré za svojich strategických spojencov nepovažujeme. Napriek akýmkoľvek osobným sympatiám by sme to nemali preháňať. Čím nehovorím, že s týmito krajinami tiež netreba spolupracovať.
naši vládni predstavitelia sa často správajú asertívne až agresívne smerom k EÚ či NATO, no keď príde reč na Čínu alebo Rusko, tak sú niekedy až submisívni. Ako sa nám toto prihodilo?
Martin Klus: Pomerne ľahko, ako vidieť. Zvláštnu trajektóriu to nabralo posledné roky, počas tohto volebného obdobia. Predseda Smeru chcel ísť najskôr do jadra Európskej únie, a potom hovoril údajnom štátnom prevrate organizovanom Georgeom Sorosom. Ani šéf parlamentu sa nie vždy javil tak silno promoskovský. Niekde sa teda evidentne stala chyba. Do istej miery to asi súvisí aj s tým, že títo páni sa na východ od Slovenska cítia omnoho lepšie ako na Západe. Možno je to tým, že na Východe ich vítajú oveľa srdečnejšie a nespomínajú im, že to, čo sa deje na Slovensku, nie je v poriadku. Tých dôvodov je isto viac, nechcem špekulovať o tom, do akej miery môžu byť títo ľudia aj biznisovo zaviazaní niektorým krajinám. Spomeňme si napríklad na únos Vietnamca za pomoci Slovenska. Toto sú všetko vážne témy, ktorých pozadie odkrývame len postupne. A bude to aj výzva pre budúcu, verím, že demokratickú a proeurópsku vládnu koalíciu, prebudovať našu zahraničnú politiku.
BORIS NÉMETHDalibor Roháč: Som za to, aby Slovensko investovalo viac do svojej bezpečnosti. Musíme však urobiť aj krok späť a pozrieť sa na to, ako sa peniaze na obranu používali za súčasnej vládnej koalície.
ako by sa Slovensko malo správať ku krajinám ako Rusko či Čína? Ako by mala vyzerať naša diplomacia smerom na Východ?
Dalibor Roháč: Samozrejme, že máme záujem na dobrých a konštruktívnych vzťahoch s Ruskom aj s Čínou. To však neznamená, že máme byť naivní, čo sa týka povahy rozličných režimov vo svete. Existuje fundamentálny rozdiel v tom, ako sa správajú na medzinárodnom poli liberálne demokracie a ako sa správajú autoritárske či totalitné režimy. Alfou a omegou úspechu je mať v zahraničnej politike zabudované toto hodnotové rozlíšenie. Nesmieme žiť v predstave, že v Moskve a vo Washingtone či v Pekingu a Bruseli to funguje rovnako. Nefunguje a vidíme to jasne aj na správaní Putinovho režimu, aj na správaní Číny vo svete.
Miriam Lexmann: Musíme byť principiálni. Musíme mať rovnaké zásady, normy a hodnotový rebríček vo všetkých zahraničných vzťahoch. Často sa stáva, že prioritizujeme ekonomické záujmy pred morálkou, no ono sa nám to vždy vráti. A vracia sa nám to napríklad aj teraz, a to v tom, že ekonomické záujmy niektorých indivíduí, politikov či oligarchov zohrávajú až takú úlohu, že dokážu meniť našu politiku. Nesmieme podriaďovať naše hodnoty ekonomickým záujmom. Často počúvam, že sme malá krajina a musíme byť preto dobrí kamaráti so všetkými štátmi. My sme však súčasť Európskej únie a sme schopní meniť politiku EÚ tak, aby mala principiálnejší prístup ku krajinám ako Rusko či Čína. Často sme ani neboli partneri Poľska v ich prístupe voči Rusku, napríklad v otázke Nord Stream 2.
a čo Ukrajina? Sme dobrý spojenec nášho suseda, ktorého napadlo Rusko a Putinov režim anektoval časť suverénneho ukrajinského územia?
Martin Klus: Vždy je čo zlepšovať. V NR SR sme napríklad prijali ukrajinského filmára Olega Sencova z Krymu, ktorého nespravodlivo väznili v Rusku. Žiaľ, anexia Krymu v súčasnosti nie je pre Moskvu žiadnou témou a odbíjajú akúkoľvek diskusiu na túto tému. My teda môžeme povedať, že v poriadku, ale my sa potom nebudeme s vami rozprávať o prípadnom zrušení sankcií. Myslím si, že o zrušení sankcií môže byť reč až vo chvíli, keď sa Krym stane zas suverénnym územím Ukrajiny.
predošlá ukrajinská vláda zakotvila snahu stať sa súčasťou EÚ a NATO do ústavy. Ukrajina sa zjavne definitívne rozhodla, že chce patriť na Západ. Čo môžeme urobiť my, Slovensko a EÚ, aby sme Ukrajine pomohli s integráciou?
Miriam Lexmann: Bude veľmi vtipné, ak sa Slovensko začne cítiť mimo Západu a Ukrajina pre zmenu ako súčasť Západu. Myslím si, že to, aby sa Ukrajina stala súčasťou EÚ, je v našom záujme. Ako to dosiahnuť? Netreba to stavať tak, že ideme pracovať na tom, aby sa Ukrajina stala členskou krajinou. Podľa mňa si treba stanoviť jasnú stratégiu, kroky, dlhodobý proces. Čo chceme komunikovať teraz, čo neskôr. Musíme mať dlhodobú stratégiu na to, akým spôsobom presvedčiť západnú časť EÚ, že toto je kľúčové a podstatné.
máme takú stratégiu?
Miriam Lexmann: Tá stratégia vôbec neexistuje. Naša zahraničná politika nemá žiadnu stratégiu voči Ukrajine. Áno, pomáhame tam niektorými humanitárnymi projektmi, mali sme aj nejaké výzvy o tom, že Ukrajina je naším susedom a partnerom a chceme jej pomôcť. Na druhej strane tak, ako sme všetci spomínali, tá politika nebola jasná.
vidíme, že Rusko má snahy destabilizovať náš región, členské štáty EÚ aj NATO a pomerne úspešne proti nám vedie dezinformačnú vojnu. Naša obrana je veľmi vágna. Čo sa s tým dá robiť?
Miriam Lexmann: Myslím si, že je dôležité, aby sme mali komunikačnú stratégiu. Treba si povedať, že áno, na jednej strane vidíme ruské záujmy, ale tí, ktorí šíria dezinformácie, to nie sú Rusi, ktorí sedia tu. To sú spojenci Ruska, ktorí tu majú nejaké ekonomické záujmy a ovplyvňujú internetový svet. Preto treba definovať, kde sú medzery v komunikačnej stratégii našich záujmov. K tomu poviem ešte jednu vec, že to nie je boj vlády proti Rusku alebo boj vlády proti dezinformáciám. V tom je veľmi ťažké, aby uspela exekutíva, lebo tu sa musí celá spoločnosť zamyslieť nad tým, akým spôsobom pristupujeme k informáciám a k médiám.
dá sa povedať, že sme v akejsi ostrej informačnej vojne s Ruskom?
Dalibor Roháč: Ja si myslím, že ten súčasný ruský režim veľmi aktívne hľadá rôzne slabiny a boľavé miesta západných spoločností a potom tam iba strčí prst a snaží sa urobiť za málo peňazí čo najväčší účinok. A darí sa mu to. Napríklad aj na Slovensku sa podarilo nasmerovať hnev kultúrnych konzervatívcov proti Bruselu, za výdatnej pomoci ruskej propagandy. Podarilo sa predať predstavu Ruska ako tradičnej etnicky homogénnej spoločnosti často práve kultúrnym konzervatívcom.
sme teda v hybridnej vojne s Ruskom?
Dalibor Roháč: Áno, sme v hybridnej vojne s Ruskom, aj keď tá vojna je taká jednostranná, pretože my Rusku nijako neubližujeme.
Martin Klus: Nie sme to my, kto to tvrdí. Máme tu strategické komunikačné centrum severoatlantickej aliancie, ktoré úplne jasne hovorí, že tá hybridná vojna tu prebieha. Aktívne teda prinajmenšom od roku 2014, ale dá sa to datovať aj od roku 2008, teda od útoku na Gruzínsko. To, že sme v nej my pasívne a oni aktívne, je tiež fakt.
nemali by sme teda vyraziť do protiútoku? Ak na nás niekto útočí, tak sa predsa nemôžeme donekonečna iba brániť...
Martin Klus: Hovorme o tom, ako funguje Putinov režim v Rusku. Rozprávajme sa o tom, ako sa majú pomery v Číne. Úplne otvorene by sme sa mohli rozprávať aj o ďalších krajinách, ktoré sa dnes vydávajú za oázy stability a pokoja. Mne sa veľmi „páčilo“ po útoku na Sulejmáního, kde zohrala rolu armáda USA, ako sa okamžite všetci „protimoslimskí troli“ na Slovensku stali obhajcami islamského iránskeho zriadenia.
Miriam Lexmann: Ja by som dodala, že ten protiútok nemá byť len reakčný. Musíme mať komunikačnú stratégiu a nielen reagovať, ale aj predvídať, aký útok nastane.
Dalibor Roháč: Mne sa veľmi páči myšlienka, že treba prejsť do protiofenzívy. Nie som až taký starý, ale pamätám si, akú úlohu vo východnom bloku a zvlášť na Slovensku vrátane deväťdesiatych rokov zohrali projekty ako rádio Slobodná Európa a financovanie zo západných verejných zdrojov pre nezávislú žurnalistiku. A práve v dobe, keď žurnalizmus prechádza obdobím krízy, by sme na ruskú alebo inú propagandu mohli odpovedať finančnou injekciou pre kvalitný žurnalizmus. A druhý komponent protiofenzívy podľa mňa súvisí s finančným modelom, na ktorom stoja a padajú autoritárske režimy. Jednoducho, z Ruska sa za posledné desaťročia vyviezli stovky miliónov dolárov, ktoré často skončili v nehnuteľnostiach a iných aktívach na Západe.