cestou sme stretli kamaráta Petra Beňušku. „Ja vás mám rád, chlapci,“ povedal nám, „ale ste už staré tváre“. Novou tvárou bol Mečiar.
Stal som sa starým politikom. Neľutoval som, v tom istom čase sa stávali starými tvárami politici z českého a slovenského disentu, Václav Havel, Petr Pithart, Miro Kusý, František Mikloško, Ján Čarnogurský, ale aj podstatná časť politikov Novembra. No doplatilo na to Slovensko a Česko.
Ja viem, že treba písať aj o Dankových stožiaroch a Pellegriniho fotografických premenách. Podstatnejšie mi však pripadá písať práve teraz o tých, čo majú uskutočniť zmenu. Michal Truban a Miroslav Beblavý nás presviedčajú, že potlačili svoje egá a dohodli sa na spolupráci s Alojzom Hlinom.
Hovoria o tom v tej istej vete, v ktorej si tie egá masírujú rečami o porciovaní budúceho slovenského politického sveta. Niežeby nemohli byť predsedami a podpredsedami vlády, ak na to budú mať vo voľbách dosť percent. Ale hovoriť o tom dnes znamená zapíjať kožu medveďa, ktorého ešte neulovili.
„To by potom boli najhorší tí politici, čo si ako František Mikloško udržujú najdlhšie osobnostnú a politickú integritu.“
Je to hazard. Akoby boli obaja politikmi bez pamäti. Bol Miroslav Beblavý novým alebo starým politikom, keď vstupoval do skorumpovanej SDKÚ? Bol novým alebo starým politikom, keď prestúpil ku gazdovi Procházkovi? Bol starým alebo novým politikom, keď vehementne búšil do Zuzany Čaputovej, aby sa vzdala prezidentskej kandidatúry? Alebo sa stal novým politikom až vtedy, keď oslavoval jej víťazstvo?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.