takmer všetky politické strany môžu tvrdiť, že sú za Európsku úniu, ba aj za NATO, ale jedna pod tým myslí európske peniaze, druhá vyrovnaný rozpočet, tretia Macronovu víziu veľkých investícií a výdajov, štvrtá rozvracanie EÚ.
Preložené do slovenčiny to potom znamená, že nemeckí konzervatívci chcú stopnúť Nord Stream 2 a sociálni demokrati ho chcú za každú cenu dokončiť. Jedni chcú silnú európsku armádu mimo rámca NATO, druhí v rámci NATO, tretí nechcú nijakú armádu a štvrtí by tu mali najradšej ruskú armádu – matku ochrankyňu.
K dokonalosti to doviedla SNS so svojou ideou neutrality za peniaze NATO: chce americké lietadlá, ale odmieta americké peniaze pod letiská a amerických vojakov na letiskách. To všetko tvorí guláš našej medzinárodnej politiky a jej vnútornú rozpliznutosť. Kto sa má potom vyznať v paradoxe, že väčšina Slovákov chce Európsku úniu a NATO, a tá istá väčšina odmieta ich konkrétnu podobu.
Vyplýva to aj z našich spôsobov vládnutia.
„Stojíme pred európskymi voľbami a neuvedomujeme si, do akej miery súvisia s nasledujúcimi parlamentnými voľbami.“
Dnešná vláda predstavuje základný vzorec a prvý typ vládnutia: absolutizácie moci a minimalizácie spoločného výkonu. Každý si v nej robí, čo chce, a často sú to celkom protikladné veci. Jedna strana ukazuje prstom na druhú, akoby si neuvedomili, že všetci sú zodpovední vo vláde za všetko. Napokon všetko vybublalo a vyhníva – a celá tá stoka páchne a padne na nich všetkých. Vláda však drží, dokonca prežila aj odchod Roberta Fica, ktorým sa tak hrdí Béla Bugár, lebo aj ten bol len potvrdením hesla: Moc nado všetko, aj nad Fica!
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.