dištanc od poľského a maďarského autoritárstva je však aj v našom záujme. So susedmi treba dobre vychádzať, ale ťažisko našej zahraničnej politiky musí ležať inde. Kultúrna blízkosť, ktorú pociťujeme s Českom či Maďarskom, nie je náhradou za spoločné záujmy. A tých je dnes menej než v čase, keď vyšehradská spolupráca vznikala.
V 90. rokoch bolo pre stredoeurópske krajiny prioritou cesta do NATO a EÚ. A práve Vyšehrad sa stal efektívnym nástrojom, ktorého prostredníctvom sa táto agenda dostala na stôl vo Washingtone a v Bruseli. Naším vstupom do oboch štruktúr sa však tento spoločný cieľ naplnil.
V ostatných rokoch sa V4 dostala na zahraničnopolitickú mapu v súvislosti s imigráciou. To je však mimoriadne úzka otázka, ktorá sa navyše strednej Európy dotýka menej, než nám lídri nahovárajú. A na rozdiel od vyhrotenej situácie v roku 2015 nám zvyšok EÚ už ani neprotirečí. Málokto dnes obhajuje otvorené európske hranice či kvóty. Oveľa ťažší oriešok je určiť, ako presne majú európska imigračná a azylová politika či ochrana hraníc vyzerať v praxi. A Vyšehrad veľa konštruktívnych nápadov neponúkol.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.