slovenská národná strana mala po roku 1989 dve tváre. To, že po Slotovi sa toto prostredie rozdelilo na národných zlodejov SNS a na národnú stoku LSNS, ma neprekvapilo. Skôr ma zarážalo, ako si mohol ktokoľvek súdny čo len na chvíľu pomyslieť, že s SNS bude možná slušná koalícia.
Zlodejstvo SNS má rozmanitú povahu, od nákupu zbraňových systémov cez šafárenie s pozemkami až po rozkrádanie eurofondov v oblasti vzdelávania. Dnes má však ešte jednu polohu, ktorá sa u nás nechápe ako zlodejina, ale v skutočnosti je hrubozrnnou krádežou. Myslím, pravdaže, na plagiátorstvo a cenzúru.
Cenzúra sa síce pokladá za nemravnosť, ale nie za krádež. Lenže politická cenzúra v právnom štáte krádežou je. Verejnoprávne médiá nie sú majetkom politických strán a ich reprezentantov, ani predstaviteľov televízie a rozhlasu (len pripomínam, aké nezmyselné bolo spájanie rozhlasu a televízie, ktoré rozkrádanie verejnoprávnych médií zjednodušilo), ale vlastníctvom daňových poplatníkov a koncesionárov. Preto je každý cenzor rozkrádačom a každý, kto cenzúru kryje, je jeho napomáhačom. To je jednoduchá logika. U nás sa však platí napomenutím.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.