to už Dzurindovi nikto nevezme. Tak ako mu nikto nezoberie zodpovednosť za rýchly vzostup a pád Ivety Radičovej (je pritom isté, že ona sama si uvedomuje Dzurindov prínos k svojmu politickému vzostupu, nie som si však istý, nakoľko si je vedomá jeho podielu na vlastnom páde).
Vlády Mikuláša Dzurindu majú však aj odvrátenú tvár. Koalícia sa po parlamentných voľbách v roku 1998 zaviazala splniť tri kľúčové zadania – zabezpečiť vstup Slovenska do euroatlantických štruktúr, čo sa podarilo, naštartovať reformy, čo sa v ekonomike podarilo najmä privatizáciou bánk a prijatím rovnej dane, v zdravotníctve sa to podarilo začať a nedokončiť, v spravodlivosti sa to nepodarilo a vo vzdelaní ani nezačalo.
To tretie však bolo najdôležitejšie. Dzurindova vláda mala začať boj proti korupcii, ktorá nadobudla za Mečiarových vlád obludné rozmery a upevniť Mečiarom rozvrátený systém liberálnej, ak chcete ústavnej demokracie. Dzurinda neurobil jedno ani druhé. Korupciu nezastavil, ale začal ju využívať, hoci nevytvoril taký rozsiahly a dômyselný systém korupcie ako Fico.
Násilné spojenie KDH, DÚ, DS, Strany zelených a Sociálnych demokratov do SDK, vynútené Mečiarovým volebným zákonom a potom ešte násilnejší vznik SDKÚ, ktoré bolo snom jeho spolupútnika Ivana Šimka, znamenalo v konečnom dôsledku rozvrat stredo-pravej politickej scény, pričom Šimkom nezamýšľaným dôsledkom bol aj jeho vlastný odchod z politickej scény.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.