na Slovensku je taká „tradícia”, že keď sa vymení riaditeľ RTVS, vymení sa aj veľa ďalších ľudí, ktorí tam pracujú. Ide podľa vás len o bežné, i keď emotívne pokračovanie v tejto tradícii, alebo ide o ničenie verejnoprávneho média?
Richard Rybníček: V prvom rade je naozaj rozdiel, v akej situácii nový riaditeľ do RTVS prichádza. Veľmi záleží na tom, v akej je inštitúcia ekonomickej, profesionálnej či vysielacej kondícii. Jaroslav Rezník prišiel do RTVS, ktorá je ekonomicky konsolidovaná, bola stabilizovaná aj z hľadiska programových téz, dokonca aj z hľadiska niektorých diváckych návykov. Mala jasne zadefinované oba okruhy a dosahovala výsledky, ktoré boli viditeľné aj na číslach sledovanosti a spokojnosti divákov. Do tejto situácie prišiel nový manažment, vybraný čisto politickým spôsobom na základe ústupku dvoch politických strán – pričom Slovenská národná strana si vyslovene povedala, že chce RTVS ovládnuť cez svojho človeka. SNS aj RTVS najviac komentovala, najviac na ňu útočila a vypúšťala z úst svojich predstaviteľov Andreja Danka alebo Antona Hrnka kopu fantazmagórií – od úplného vypustenia reklamy až po ideologické predstavy o verejnoprávnosti. Smer nevyužil historickú šancu, keďže cez Mareka Maďariča presadili do kresla šéfa RTVS Václava Miku, čo bolo jedno z ich lepších rozhodnutí. Smer sa však tohto dobrého rozhodnutia vzdal a odovzdal RTVS do rúk svojmu koaličnému pertnerovi. Hovorím to preto, lebo to, čo sa teraz deje v RTVS, je tiché a pomalé presadzovanie národného ideologického pohľadu SNS cez Jaroslava Rezníka dovnútra a je logické, že sa to okamžite dotkne tej najcitlivejšej stránky – spravodajstva a publicistiky. Som presvedčený, že pokiaľ tam toto vedenie zostane, tak sa to ani nebude dať zastaviť.
prečo sa Smer podľa vás RTVS vzdal?
Rybníček: Myslím si, že to bol politický ústupok, lebo Smer cítil, že svoju predstavu neprerazí cez Andreja Danka, ktorý ich vydieral už cez koncesionárske poplatky. Vieme, že Marek Maďarič chcel koncesionárske poplatky zvýšiť a posilniť tak nezávislosť RTVS. Bol to rozumný postoj, narazil však na Andreja Danka, ktorý povedal, že poplatky sa zvýšia len cez jeho mŕtvolu a možno bol ochotný riskovať aj rozpad koalície. Smer preto cúvol a na RTVS úplne rezignoval, podobne ako Most-Híd, s výnimkou ľudí ako František Šebej. Smer pritom hodil cez palubu aj svojho ministra Mareka Maďariča.
„Sloboda slova dostala vo Veľkej Mači dvojvýstrel do srdca.“
pán Viskupič, čo sa deje v RTVS?
Jozef Viskupič: Politický rozmer aktuálneho diania je zrejmý. U nás sa totiž na rozdiel od Českej televízie riaditeľ RTVS vyberá priamo v parlamente. Keď pred piatimi rokmi prišiel na čelo rozhlasu a televízie pán Mika, nemal ťažké zadanie – udržať televíziu v „čiernych číslach“, aby sa nedostala do situácie, aká bola za pána Hrehu. Väčšina nášho poslaneckého klubu vtedy za Miku hlasovala, my sme, na rozdiel od zvyšku opozície, z tajného hlasovania neodišli. Mikova vízia, ktorú predstavil, nebola veľmi progresívna, jeho zadanie bolo konsolidovať financie. To sa naplnilo a ja som posledné dva roky registroval, že sa už nebavíme o tom, ako RTVS financovať. Dokonca sme náznakovo videli, že sa už môžeme rozprávať o akejsi vízii. Do toho prišiel koniec Mikovho mandátu. V súčasnej situácii mi chýba napríklad reakcia ministerky kultúry, neviem ani, čo robí mediálny výbor. Vnútri RTVS totiž evidentne máme dve názorové skupiny, z toho jedna z nich výrazne bojuje proti vedeniu, a to využíva mocenské nástroje, keďže niektorí novinári prišli o prácu. Interpretujem to ako fatálne zlyhanie vedenia, ktoré má politické zadanie.
BORIS NÉMETHMarek Wollner: Myslím, že verejnoprávne médium nesmie byť závislé od akéhokoľvek štátneho úradu. Takáto bastardizácia televízie je základom toho, prečo nemôže byť suverénna.
marek Wollner, čo vám prechádza hlavou, keď počúvate, ako bývalý riaditeľ Slovenskej televízie a bývalý poslanec hovoria o boji zamestnancov RTVS s vedením, ktoré má politické zadanie?
Marek Wollner: Počúvam a nestačím sa čudovať. RTVS pravidelne nesledujem, ale mám istý prehľad o investigatívnej relácii Reportéri. Viem, že teraz ju už nevysielajú. Ako pravidelný porotca slovenskej Novinárskej ceny som vnímal, ako sa televízna investigatívna žurnalistika zmenila k horšiemu. Ako porotca som prišiel asi pred desiatimi rokmi a zo začiatku som vyberal asi zo štyroch relácií, pričom každá z nich prinášala pomerne závažné kauzy, ktoré často išli i do vyšších poschodí politiky. Tieto kauzy za posledné roky ubúdali na úkor regionálnych káuz. Keď som bol v porote minulý rok, už takmer nebolo z čoho hodnotiť. Žiadna televízia nemala investigatívnu reláciu a slovenskí Reportéri z môjho pohľadu absolútne nemali závažnosť, ktorú by mali mať. Keď teraz počujem, že to niekomu nestačí a chce, aby jeho politický názor bol zreteľne artikulovaný, tak naozaj neviem, ako to komentovať. Dúfal som, že po smrti Jána Kuciaka sa to pohne aj v tomto smere. Slovenskú televíziu potrebuje slovenská verejnosť preto, aby kontrolovala politikov. To tam chýbalo i v dobách, keď nebol problém s ekonomikou a s programom. Televízia je však nato, aby kontrolovala politikov, odhaľovala veľké problémy, o ktorých predsa len niečo viem a v reláciách slovenskej televízie som to nevidel. Je preto pre mňa sklamaním, že by sa táto bezzubosť mala ešte posunúť v smere ideologického presadzovania jednej pravdy.
pán župan, pred chvíľou ste sa chválili, že ste z hlasovania o voľbe Václava Miku za šéfa RTVS neodišli, ale tu od rešpektovaného človeka z Českej televízie počujeme, že ani za jeho čias to zďaleka nebolo ideálne.
Viskupič: Mika mal jasné zadanie – nemôžeš to zadlžiť. Urobil z televízie to, že sme tu nemali veľký dlh a nikto sa už nebavil napríklad o tom, že by sme mali druhý kanál sprivatizovať. Zároveň, aby mu to nevybuchlo pod rukami, robil Mika to, že rozhodol, aby sa chodilo do tém, ktoré nikoho neurážajú, aby sa neriešili vysoké poschodia politiky. Mika z RTVS urobil ladu, ktorá mala vyleštený motor, teda ekonomiku, chodilo to, otvárala sa téma navýšenia koncesionárskych poplatkov. Okrem koncesií totiž v zásade tretinu rozpočtu RTVS napĺňa to, čo nazývam „diabolská zmluva so štátom“. Je to hlúpe dohadovacie konanie medzi ministerstvom kultúry a vedením RTVS, čo dáva priestor na obrovský politický vplyv. Zdalo sa mi však, že Marek Maďarič chce po sebe zachovať istý „politický pomník“ a RTVS odovzdať v istom stave. Naozaj nechápem, ako ju mohli odovzdať Andrejovi Dankovi do lénneho panstva. Hlboko však s pánom Wollnerom súhlasím, že RTVS ani predtým nebola žiadne ferari.
Wollner: Myslím, že verejnoprávne médium nesmie byť závislé od akéhokoľvek štátneho úradu. Táto bastardizácia televízie je základom toho, prečo nemôže byť suverénna. Musíme to jasne pomenovať a nehovoriť o tom eufemisticky, lebo verejnoprávnosť je tým pádom limitovaná. Verejnoprávnosť je o tom, že sa nemusíme báť, že nás politici za kritickú reportáž o nich potrestajú znížením rozpočtu. V tejto situácii rozumiem riaditeľovi, ktorý si chce robiť sovju prácu, že ľuďom vnútri hovorí: však ja vás živím, ja vám dávam chlieb, raňajky, jedlo, tak ma nehnevajte. Chápem, že aj pre tých novinárov to môže dávať zmysel. Zároveň je to v absolútnom konflikte s novinárskou povinnosťou, ktorú majú.
začali sme otázkou, čo sa deje v RTVS. Krátko si to zhrňme. Šéf spravodajstva RTVS Vahram Chuguryan napísal status, kde uviedol: „Niektorým mojim kolegom vôbec nejde o čestnú novinárčinu, ale o priame zasahovanie do politiky. Chcú byť revolucionármi.“ Ďalší fakt: odišla skúsená novinárka Oľga Baková, na odchode je Gabriela Kajtárová, odišiel programový riaditeľ Tibor Búza, vyhodili Janku Masárovú, Kristiána Čekovského, Matúša Dávida a ďalších. Kľúčový je asi otvorený list viac ako 60 ľudí zvnútra RTVS, ktorí napísali: „Zatiaľ pracujeme slobodne, ale v nepriateľskej atmosfére. Sme svedkami eliminácie, degradovania, preraďovania profesionálov, ktorí prejavujú svoj kritický názor voči vedeniu. Neveríme, že naši nadriadení sú schopní ochrániť redakciu pred silnými tlakmi z vonkajšieho prostredia.“ Nato 30 iných pracovníkov RTVS v podstate napísalo, že robia slobodne. Súčasné vedenie argumentuje, že sa nič zásadné nedeje, je to normálne, ľudia sa menia s každým vedením. Keď bol šéfom STV Richard Rybníček, odišlo 1 200 ľudí. Pán Rybníček, je súčasná situácia normálna?
Rybníček: Ja som prišiel do inštitúcie, ktorá bola v totálnom krachu. Nikto na Slovensku ju už nepozeral, titul národnej televízie prevzala Markíza. To sa v Česku nestalo, ani keď tam dominovala NOVA. V tom čase mala STV dlh miliardu korún, na účte mínus 400 miliónov korún. Urobil som jednu z najväčších reforiem verejnej inštitúcie široko-ďaleko a bohužiaľ sa to dotklo aj umeleckej obce a časť z nich mi to doteraz nevie zabudnúť. S Dzurindom sme sa dohodli, že časť dlhu znížime našimi úspornými opatreniami, časť dlhu nám zaplatia a naša podmienka zároveň bola, aby sa zvýšili koncesionárske poplatky. Prepustiť ľudí nebola žiadna zábava, bolo to kruté, ale nevyhnutné. Odchádzal som v roku 2006, na účte bolo 400 miliónov slovenských korún. Jednotka aj dvojka spolu mali sledovanosť 26 percent trhu, zadefinované oba okruhy. My sme televíziu nejako nastavili. Jaroslav Rezník prišiel do RTVS za úplne iných podmienok ako ja. A my sme neprepúšťali ľudí kvôli tomu, kto nás do vedenia nominoval, ale preto, lebo sme nemali iné východisko.
BORIS NÉMETHRichard Rybníček: Premrhala sa príležitosť presvedčiť verejnosť, že jediná správna cesta financovania média verejnej služby je koncesionárskymi poplatkami bez akejkoľvek dotácie od štátu.
predstavte si, že sa po Rezníkovi stanete riaditeľom RTVS. Prichádzate tam v momente, keď tam sú jeho ľudia, redaktori, ktorí boli ochotní plniť politické zadanie, alebo sa mu prispôsobili. Urobili by ste hlbokú personálnu obmenu?
Rybníček: Je to hypotetická situácia a neviem, v akom stave by tá inštitúcia bola. Dúfam, že po Jaroslavovi Rezníkovi už nebude diskusia, ktorú sme zažívali predtým, že načo nám také médium vôbec je, či ju netreba zrušiť, sprivatizovať, prestať platiť. To, čo mi najviac prekáža, je, že nám tu chýba odvaha. Pán Wollner povedal skvelú vec: akákoľvek závislosť verejnoprávneho média od štátu je zničujúca. Nevieme si priznať, čo kedysi nevedel priznať ani Marek Maďarič, že slovenský občan platí RTVS dvakrát: v koncesionárskom poplatku a prostredníctvom zmluvy so štátom, ktorá vykrýva stratu namiesto toho, aby sa zvýšili koncesionárske poplatky a išli cestou Česka, kde to dobre funguje. Teraz sa opäť budeme baviť o tom, či verejnoprávna RTVS vôbec prežije. Premrhala sa však príležitosť presvedčiť verejnosť, že jediná správna cesta financovania média verejnej služby je koncesionárskymi poplatkami bez akejkoľvek dotácie od štátu.
naozaj je model financovania Českej televízie tým kľúčovým dôvodom, prečo v nej Marek Wollner stále pracuje napriek tomu, že jeho Reportéri odvysielali veľmi kritické reportáže o Andrejovi Babišovi, ktorý sa teraz stal českým premiérom?
Wollner: Je to jedna z dôležitých vecí, asi nie jediná. My sme však robili reportáže, ktoré boli kritické ku každej vláde. Naša reportáž napríklad viedla k pádu vlády Mirka Topolánka v čase, keď sme predsedali Európskej únii a boli sme tuším len druhá vláda, ktorá si spravila takúto hanbu. Čo som však mal robiť, dostal som materiály, ktoré som musel odvysielať. Prežili sme teda veľa ministrov a vlád a myslím si, že možno prežijeme aj Babiša, aj keď som si na začiatku myslel, že nie. Je to jednak financovaním, ale mám teraz prvýkrát v živote za sebou aj manažment, ktorý mi nehádže polená pod nohy. Prežil som aj manažment, ktorý mi tie polená pod nohy hádzal. Je tam však predsa len istá kultúra, vďaka ktorej ma napriek problémom, ktoré mi robili, úplne nezlikvidovali. Riaditeľ Jirka Janeček bol nakoniec istým spôsobom kolega, i keď ma neskutočne štval. Hrozili mi všetkým možným, vrátane trestného stíhania, ale nakoniec som to odvysielal, ukázalo sa, že to je pravda a povedali mi: „dobrý, vole“. Bola za tým teda súhra viacerých vecí: „nepodělat se“, vedieť, že sme v slobodnej krajine, že sa obraciame na demokratickú verejnosť, ktorá za nami stála. Nepovedal by som však, že sloboda verejnoprávneho média je len o financovaní, lebo politická kultúra sa skladá z mnohých vecí, ktoré tu v rýchlosti opisujem. Bez správneho financovania to však určite nejde. Spomínam si, že môj konflikt s Janečkom sa začal svetovým zjazdom komunistov v Česku. Prišla tam Severná Kórea, Kuba. Janeček si ma zavolal do krčmy a hovorí mi, že o tom nemám robiť reportáž, lebo komunisti nám teraz budú pomáhať dvíhať výšku koncesionárskeho poplatku. Ja som mu povedal, že mi to je ľúto, ale to je jeho starosť, ja sa zas starám o to, aby vyšla dobrá reportáž. Nemal zo mňa radosť, desať rokov mi nezdvihli plat a skúšali na mňa veci typu „keď vyhodíš tohto človeka, môžeš si zobrať jeho plat“. Istú hranicu však neprekročili.
andrej Babiš je zatiaľ len premiérom menšinovej vlády, ale ak sa mu podarí zložiť väčšinovú koalíciu, budete o ňom robiť rovnako kritické reportáže ako doteraz?
Wollner: Som nervózny vždy, keď na neho niečo nemám (úsmev). My sme v jeho prípade už popísali v podstate všetko. Babiš má rád čísla a asi pred rokom si spočítal, že sme o ňom spravili už 24 reportáží. Ja som to nepočítal, ale hovorím si, že to je asi málo, asi ich malo byť tridsať, keď vezmeme do úvahy problémy, ktoré reprezentuje. Samozrejme, nechcem to prehnať a mať každý týždeň len Babiša. Sú to však závažné veci a on sa okrem podpory ľudí opiera o svoju mediálnu divíziu. Musím si však sám stanoviť hranicu, za ktorú nemôžem ísť, aby som sa nestal antibabišovským fanatikom, to naozaj nechcem. Zároveň viem, že Babiš ako premiér, ktorý má toľko problémov so svojím biznisom a minulosťou, je v každom prípade pre investigatívnu reláciu nutným objektom záujmu. Takže áno, budeme pokračovať.
pýtam sa to preto, lebo pre Denník N ste povedali „Tomio Okamura o Reportéroch a o mne osobne verejne vyhlásil, že sme mafia. A Andrej Babiš o nás a znovu aj o mne osobne povedal, že sme skorumpovaná čvarga“. Babiš je teraz premiérom. Opakujem, vy si naozaj myslíte, že počas jeho vládnutia zostanete v Českej televízii?
Wollner: Myslel som si, že nebudem, ale teraz mám pocit, že zostanem. On sa za tie slová takmer ospravedlnil. Povedal, že to prehnal, že by to teraz už tak nepovedal. Pre mňa je to istý signál, že začal mať pocit, že si nemôže dovoliť všetko. Myslím, že dav, ktorý z polovice zaplnil Václavské námestie, mu to jasne povedal. Sme podobná krajina ako vy, niekedy musíme prejsť krízou, aby sme sa spamätali, ale miera citlivosti je teraz už taká silná, že nebude trvať dlho, aby bolo Václavské namestie plné. Myslím, že Babiš vie vnímať nálady verejnosti a uvedomuje si to.
BORIS NÉMETHJozef Viskupič: Sloboda slova dostala vo Veľkej Mači dvojvýstrel do srdca a ja môžem len dúfať, že novinári dnes nebudú musieť len slabučko hryzkať.
na Slovensku sme práve v ostatných týždňoch mali najväčšie verejné zhromaždenia politického charakteru od roku 1989 a vedenie RTVS aj tak povyhadzovalo redaktorov. Myslíte si, že slovenskí politici na rozdiel od Andreja Babiša už vôbec nemajú cit pre to, čo sa v krajine deje? Alebo je stále priveľa Slovákov, ktorým je to jedno?
Viskupič: Pozorne som počúval o konflikte Babiš verzus Wollner. Napadlo mi, že aj u nás by to chcelo tú tému nejako zredukovať a urobiť si domácu úlohu. V zásade potrebujeme dve veci. Prvá je financovanie. Netvárme sa, že máme médium verejnej služby, ktoré je však takýmto médiom len na 75 percent, lebo je tu balík peňazí, ktorý má v rukách politik. Toto musíme priznať a urobiť zmenu. Druhou je voľba riaditeľa. Aj Marek Maďarič povedal, že je pre neho dôležité, aby sa po nedôstojnej voľbe pána Rezníka „vytiahla“ voľba šéfa RTVS z parlamentu a nastal nejaký iný typ voľby. A prečo si to politici dovolia? Preto, lebo tu je jasné politické zadanie a ľudia z vedenia RTVS si myslia, že majú aj politické krytie, že po vytvorení vlády Petra Pellegriniho situáciu ustáli a „lajznú si“ to, čo mali dávno pripravené. Myslia si, že im to prejde.
bola reakcia novinárov na kroky vedenia RTVS podľa vás dostatočná a správna?
Rybníček: Pán Wollner má v jednej veci veľkú pravdu. Po tom, čo sa stalo kedysi dávno v Českej televízii, keď sa vnútorné prostredie ubránilo útoku zvonku, cítim, že si televízia začala budovať vlastnú profesionálnu identitu, ktorú prijala aj verejnosť. Je normálne, že nie všetko je vždy na sto percent. Som si istý, že ak by ktorýkoľvek riaditeľ Českej televízie začal robiť to, čo Rezník, tak tam už dávno nie je, alebo je v ČT vzbura. A to taká, že by to ten riaditeľ nerozchodil. Toto je rozdiel medzi slovenským a českým prostredím. Slovenskí novinári by sa práve teraz mali zastať ľudí ako je Zuzana Kovačič-Hanzelová a ľudia okolo nej. Ak sa nevzbúri ešte väčšia časť vnútorného prostredia RTVS a nezačne si brániť to, čo si za posledné štyri roky vydobyla, tak to prejde ticho a zase nás porazia. Verejnosť síce môže vyjsť do ulíc a urobiť okolo budovy rozhlasu živú reťaz, ale musí vedieť, za koho tam idú.
myslíte si teda, že zatiaľ reakcia ľudí zvnútra RTVS nie je dostatočná?
Rybníček: Máte ten pocit? Ja ho teda nemám, čakal som, že niekto z nich tu dnes možno bude sedieť. Oni sa boja. Chápem, že mnohí majú hypotéky, strach o vlastnú existenciu. Musia ho prekonať a uvedomiť si, že nie je tragické, keď možno z RTVS budú musieť aj odísť a chvíľu si hľadať inú prácu, ale musia to spraviť, ak chcú brániť inštitúciu a odkaz Jána Kuciaka.
„Hrozili mi všetkým možným, vrátane trestného stíhania.“
čo by sa teda teraz presne malo stať? Čo má robiť zamestnanec RTVS a čo spoločnosť, aby sme onedlho opäť nestáli pred situáciou, že sa vymení vedenie rozhlasu a televízie a budú prebiehať personálne čistky?
Wollner: Nikomu nemôžem radiť. Keď som po toľkých rokoch dostal otázku, či by som opäť išiel „do spacáka“, odpovedal som, že nie. Mal som pocit že česká verejnosť otupela do takej miery, že by to vnímala, že leziem do spacáka kvôli sebe. Ale ja som mohol dávno pracovať v PR oblasti či inde. Ťažko niekomu, kto nemá štipku idealizmu, vysvetlíte, že tú prácu nerobíte preto, aby ste boli v televízii, ale preto, že verejnoprávna televízia je pre krajinu s našou veľkosťou a s našou históriou veľmi dôležitá. Z komerčných televízií v Českej republike vznikol paškvil. Pred pár rokmi veľa pravičiarov hovorilo, že treba všetko privatizovať. Dnes si to myslia len blázni, ktorým je ľahostajné, či budeme mať demokraciu aj v ďalšej dekáde. Verejnoprávna inštitúcia prechádza celosvetovo krízou, lebo sme do istej miery v komfortnej pozícii. Súkromné médiá musia bojovať o každú korunu a ja s nimi cítim. Ťažko však očakávať, že ony budú mať súcit s nami a uznajú, že vy v tej verejnoprávnej televízii ste dôležití. Tento luxus nemôžeme premrhať tým, že rezignujeme na svoju rolu, lebo platíme hypotéky. Verejnoprávna inštitúcia nie je žiadne sociálne zariadenie na to, aby ľudia platili hypotéky. Má zmysel v tom, že nasadzujeme svoje krky za obec, za celok. A i keď som si myslel, že by som opäť do spacáka nešiel, lebo spoločnosť je letargická, teraz mám iný pocit. Znova by som to zvažoval.
Rybníček: Sú dva scenáre. Prvý som opísal. Tomu, čo sa deje v RTVS, môže zabrániť len vnútorné prostredie. Ak to neurobia, nastane druhý scenár. Postupne sa budeme pozerať na to, ako RTVS pomaly upadá, ľuďom to začne byť jedno a znova sa stane bezpohlavnou inštitúciou, ktorá raz za čas „odpáli“ pekný filmík či seriál. RTVS bude tichučko odpísaná. Potom to už bude len o jednom pokuse novej vlády mať totálnu odvahu, prísť a povedať, že treba zvýšiť koncesionárske poplatky, aj keď to odoberie nejaké politické body. Ak sa toto nestane, tak dni aj roky RTVS sú podľa mňa zrátané.
Viskupič: Sloboda slova dostala vo Veľkej Mači dvojvýstrel do srdca a ja len dúfam, že novinári nebudú musieť len slabučko hryzkať. Mottom je, aby bol aj vo verejnoprávnej televízii vytvorený priestor na otázky, ktoré za nás kladú novinári mocným, silným, vplyvným, do seba uzatvoreným a chráneným ľuďom. Dôležité je, aby ľudia v RTVS mali dôveru spoločnosti a aj štipku vnútornej kolegiality. Českí kolegovia boli v spacákoch, my príbeh vnútorného zomknutia tejto inštitúcie nepoznáme. Uvidíme, či sa tak udeje, ja zatiaľ sledujem vnútorné rozdelenie, ktoré kopíruje stav v našej spoločnosti.