Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí právnici chcú zrušenie Mečiarových amnestií

.redakcia .slovensko

Významní právnici, advokáti a sudcovia podpísali vyhlásenie za zrušenie Mečiarových amnestií na najbližšej schôdzi NR SR. Prečítajte si ho v celej dĺžke.

Slovenskí právnici chcú zrušenie Mečiarových amnestií Tomáš Benedikovič/SITA

Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom:

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) bude na svojej najbližšej schôdzi začiatkom roku 2017 hlasovať o schválení návrhu ústavného zákona o zrušení amnestií udelených bývalým predsedom vlády V. Mečiarom.

V tejto súvislosti sa slovenské politické spektrum zhodlo, že udelenie týchto amnestií bolo nemorálnym činom. Časť politickej reprezentácie je však presvedčená, že zrušeniu amnestií ústavným zákonom bránia všeobecné princípy práva. Týmto vyhlásením by sme radi tieto pochybnosti vyvrátili.

Eugen Korda
O Mečiarových amnestiách ako jazve na tvári moderného Slovenska sa v decembri rozprával Eugen Korda s Annou Remiášovou, matkou Róberta Remiáša.

Bývalý predseda vlády V. Mečiar svojimi rozhodnutiami o amnestiách, ktoré sa v jednej časti týkali konkrétneho skutku zavlečenia slovenského občana do cudziny a konkrétneho skutku zmarenia riadne vyhláseného referenda, nezohľadňoval záujmy občanov ani zachovanie a obhajobu Ústavy, ktoré predstavujú jediné ústavne upravené dôvody, ktoré musí prezident republiky (zastupovaný predsedom vlády) zohľadňovať pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí. Svojimi rozhodnutiami o amnestiách tak výrazne negatívne zasiahol do prirodzenej spravodlivosti a slušnosti v práve a zneužil právo. Uvedené zneužitie práva nemá v novodobej histórii Slovenska obdobu a je škvrnou každého štátu, ktorý je demokratický a právny.

Zrušenie amnestií v roku 1998 predsedom vlády M. Dzurindom (zastupujúcim prezidenta) malo za následok rozhodnutia prvého senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) vedeného sudcom T. Šafárikom, ktoré vyvrcholili dňa 20. decembra 1999 nálezom, ktorým bolo zrušené vznesenie obvinenia bývalému námestníkovi riaditeľa SIS J. Svěchotovi. Pred 17 rokmi dňa 29. decembra 1999 vydala skupina ústavných a trestných právnikov zásadné stanovisko, v ktorom zanalyzovala stanoviská a závery prvého senátu Ústavného súdu (http://komentare.sme.sk/c/2211654/vypocet-nespravnych-stanovisk-a-pravnych-zaverov-i-senatu-ustavneho-sudu.html). V týchto rozhodnutiach prvý senát Ústavného súdu nielen nerešpektoval celú predchádzajúcu judikatúru Ústavného súdu, ale ani samotný text Ústavy, ako aj viaceré kľúčové princípy právneho štátu – princíp právnej istoty a dôvery v právo, princíp zákazu zneužívania práva a princíp vylúčenia štátnych funkcionárov z udelenia amnestie. Týmito rozhodnutiami prvého senátu Ústavného súdu bolo umožnené, aby bývalí vysokí štátni funkcionári, ktorí boli a naďalej sú dôvodne podozriví zo spáchania skutkov štátneho terorizmu, unikali spravodlivosti. Takýto stav je pre právny štát neprípustný.

Možnosť preskúmať ústavný súlad samotných rozhodnutí o amnestiách Ústavným súdom je vylúčená vzhľadom na jednoznačný text čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Právomoc nášho Ústavného súdu je totiž definovaná odlišne od právomoci Ústavného súdu Českej republiky. Kým Ústavný súd ČR má právomoc preskúmavať ústavnosť akýchkoľvek právnych predpisov a v prípade zistenia ich protiústavnosti tieto právne predpisy zrušiť (čl. 87 ods. 1 Ústavy ČR), slovenský Ústavný súd má právomoc preskúmavať ústavnosť iba presne vymedzeného okruhu právnych predpisov, ktorými sú zákony, nariadenia vlády, všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, miestnej štátnej správy a územnej samosprávy (čl. 125 ods. 1 Ústavy). Do tohto taxatívneho výpočtu právnych predpisov však nie je zahrnuté rozhodnutie prezidenta o amnestii napriek tomu, že tento právny akt má obvykle normatívnu povahu. V tejto súvislosti tiež pripomíname, že ani výrazne širšia ústavná úprava právomoci Ústavného súdu Českej republiky neumožňuje preskúmavať ústavný súlad rozhodnutia prezidenta o amnestii (uznesenie ÚS ČR zo dňa 5. 3. 2013, sp. zn. Pl. ÚS 4/13).

V právnom štáte je možné a prípustné prekonať (revokovať) rozhodnutie Ústavného súdu jedine zmenou Ústavy alebo schválením ústavného zákona. Tento postup predstavuje zásah ústavodarnej moci, ktorá je najvyššou mocou v štáte a patrí ľudu, ktorý je zvrchovaným vládcom štátu. Pri súčasnom nastavení nášho právneho poriadku sa môže ústavodarná moc občanov vykonať len tak, že sa v ich mene uznesú ich slobodne zvolení zástupcovia na ústavnom zákone. Uvedený postup je úplne legitímny a bol použitý opakovane aj v ústavnom systéme Slovenskej republiky – napr. zmenou Ústavy pri viazanosti prezidenta návrhmi predsedu vlády na menovanie členov vlády, alebo dokonca aj značne neštandardným spôsobom formou schválenia osobitného ústavného zákona, ktorý zriadil výbor národnej rady ako odvolací správny orgán vo vzťahu k rozhodnutiam Národného bezpečnostného úradu.

V prípade skutkov, v súvislosti s ktorými boli udelené amnestie bývalého predsedu vlády V. Mečiara, je vážne podozrenie, že sa na trestnej činnosti podieľali štátne orgány. Využitím prezidentského oprávnenia udeliť amnestiu sa zabránilo preskúmať toto závažné podozrenie a došlo k potlačeniu princípov materiálneho právneho štátu a k zneužitiu práva.

Právna úprava platí v zásade do budúcnosti (princíp zákazu retroaktivity). Jej základným účelom v oblasti trestného práva je, aby mal každý jednotlivec (resp. právnická osoba) adekvátnu výstrahu, aké jeho konanie alebo opomenutie bude sankcionované ako trestný čin. Je zjavné, že skutky, zo spáchania ktorých sú podozriví bývalí vysokí štátni funkcionári, napĺňali v čase ich spáchania všetky zákonné znaky skutkových podstát trestných činov a ich páchatelia o tom mali vedomosť. Vydanými amnestiami (rovnako ako napríklad premlčaním) vznikla len procesná prekážka pre pokračovanie v trestnom stíhaní, pričom z ústavnoprávneho hľadiska je irelevantné, či sú jednotlivé inštitúty zániku trestnosti upravené v hmotnom alebo v procesnom práve. Navyše – v čase rozhodnutia o amnestiách v roku 1998 bolo aboličné rozhodnutie prezidenta o amnestii dôvodom neprípustnosti trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. a) vtedy platného Trestného poriadku. Následky aboličného rozhodnutia prezidenta o amnestii neboli v hmotnom práve vôbec upravené (§§ 65-70 vtedy platného Trestného zákona). Zrušenie amnestií ústavným zákonom nezmení definíciu skutkových podstát trestných činov, ktoré bude možné aplikovať na skutky amnestované v roku 1998, ani výšku vtedy platných a účinných trestných sadzieb. Orgány činné v trestnom konaní budú mať na trestné stíhanie týchto skutkov k dispozícii rovnaký zákonný rámec, ako mali v čase, keď boli tieto skutky spáchané. Zrušenie amnestií ústavným zákonom preto nemôže sklamať legitímne očakávanie a dôveru v právo zo strany podozrivých osôb. Zákaz retroaktivity trestných noriem zakotvený v čl. 50 ods. 6 ústavy sa týka posúdenia trestnosti činu v čase jeho spáchania a výšky do úvahy prichádzajúceho trestu. Neaplikuje sa teda nielen na okolnosti týkajúce sa zániku trestnosti skutku, ale napríklad ani na riešenie otázok súvisiacich s podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, R 59/2003).

Ak sú podozriví zo spáchania mimoriadne závažnej trestnej činnosti už takmer 20 rokov vo výhode vďaka zneužitiu práva vo forme vydaných amnestií, nastal čas, aby sme uprednostnili trvajúcu bolesť obetí a pozostalých po obetiach amnestovaných skutkov pred neoprávnenými očakávaniami podozrivých, že vydané amnestie im natrvalo zabezpečia beztrestnosť. V tejto súvislosti odkazujeme na známu Radbruchovu formulu, ktorá znie: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako ,nenáležité právoʻ spravodlivosti ustúpiť.“

Obdobný prípad zneužitia práva sa vyskytol v diktátorských a vojenských formách vlády. Po nástupe demokratických síl tieto krajiny urobili právne kroky, aby nepriznali účinok rozhodnutiam o amnestiách, ktoré mali zabrániť vyšetreniu a potrestaniu osôb zodpovedných za závažné porušovania ľudských práv, vrátane násilných zabití a násilných zmiznutí (rozsudky Medziamerického súdu pre ľudské práva vo veci Barrios Altos v. Peru a Bulacio v. Argentína). S tým vo sfére medzinárodného práva korešponduje Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 47/133 zo dňa 18. decembra 1992, ktorou bola vyhlásená Deklarácia o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím. Podľa čl. 18 ods. 1 tejto Deklarácie: „V prospech osôb, ktoré spáchali alebo údajne mali spáchať trestné činy uvedené v čl. 4 ods. 1 [teda všetky činy násilného zmiznutia], je neprípustné použiť akúkoľvek zvláštnu amnestiu alebo podobné opatrenie, ktorých účinkom by mohlo byť vyňatie z akéhokoľvek trestného konania alebo uloženia sankcií.“

Navyše, Slovenská republika koncom roku 2014 ratifikovala Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím z roku 2006. Podľa tejto medzinárodnej zmluvy, ktorá ma prednosť pred zákonmi, a na ktorú sa vzťahuje ústavou formulovaná povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať svoje medzinárodné záväzky, vzniká náš pozitívny záväzok prijať potrebné opatrenia: (1) na zabránenie činom, ktoré maria vedenie vyšetrovania, a (2) na potrestanie činov únosu, ktorých sa dopustili zástupcovia štátu (čl. 3 a čl. 12 ods. 4 dohovoru). Vznik tohto medzinárodného záväzku má zásadný význam a vnáša nový pohľad na otázku zrušenia amnestií, ktorý tu pri minulých pokusoch nebol.

Z uvedených dôvodov sme presvedčení, že zrušenie amnestií vydaných bývalým predsedom vlády V. Mečiarom formou ústavného zákona, je v právnom štáte legálnym a legitímnym prostriedkom, ktorého cieľom je po prvé plnenie si medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, po druhé poskytnutie účinnej ochrany základným právam obetí amnestovaných skutkov a napokon, v neposlednom rade, aj zvýšenie autority a dôveryhodnosti presadzovania práva a spravodlivosti v Slovenskej republike.


Podpísaní:

JUDr. Juraj Babjak, bývalý sudca Ústavného súdu SR

JUDr. Elena Berthotyová, PhD., predsedníčka správneho senátu Najvyššieho súdu SR

JUDr. Zuzana Čaputová, advokátka

Mgr. Dušan Čimo, sudca Najvyššieho súdu SR

JUDr. Rudolf Čirč, predseda občianskoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR

JUDr. Zuzana Ďurišová, predsedníčka správneho senátu Najvyššieho súdu SR

JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., predseda správneho senátu Najvyššieho súdu SR

JUDr. Marián Giba, PhD., vedúci katedry ústavného práva Právnickej fakulty UK, prodekan

Doc. JUDr. Martina Jánošíková, PhD., riaditeľka Ústavu medzinárodného a európskeho práva Právnickej fakulty UPJŠ

JUDr. Juraj Kliment, predseda trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR

Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., bývalý sudca Súdneho dvora EÚ, bývalý sudca Ústavného súdu SR

Doc. JUDr. MUDr. Peter Kováč, PhD., docent v odbore trestné právo

JUDr. Peter Krajčovič, bývalý zastupujúci predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

Doc. JUDr. Peter Kresák, CSc., bývalý sudca Ústavného súdu ČSFR

JUDr. Peter Kubina, advokát

JUDr. Daniel Lipšic, advokát

JUDr. Ján Luby, bývalý sudca Ústavného súdu SR

Prof. JUDr. Ján Mazák, PhD., bývalý predseda Ústavného súdu SR, bývalý generálny advokát Súdneho dvora EÚ

JUDr. Viera Mrázová, CSc., bývalá sudkyňa Ústavného súdu SR

Prof. JUDr. Oľga Ovečková, DrSc.

JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vedecký pracovník ÚŠaP SAV, Advokát

JUDr. Peter Paluda, predseda trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR, bývalý národný člen Eurojustu za SR

JUDr. Peter Szabo, predseda trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR

JUDr. Daniel Šváby, sudca Súdneho dvora EÚ, bývalý sudca Ústavného súdu SR

Doc. JUDr. Jozef Vozár, CSc., riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV

Doc. JUDr. Peter Vršanský, CSc., docent v odbore medzinárodné právo, bývalý zástupca SR pred ESĽP

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.redakcia .slovensko
.diskusia
.neprehliadnite