zatiaľ čo kritikov je čoraz viac, nikto sa zatiaľ neodhodlal politickú korektnosť obhajovať. Nie je to populárne, keďže tento výraz sa stal synonymom cenzúry a popierania „zdravého sedliackeho rozumu“. Ale čo ak pôvodne išlo o snahu citlivejšie narábať so slovami tam, kde priamo ovplyvňujú život ľudí? O pokus nahradiť rýchle závery, postavené na predsudkoch, niečím spoľahlivejším?
Korektný znamená správny. Korektnosť je však viac, než faktická a logická správnosť. V prirodzenom jazyku toto slovo naznačuje aj istú zdržanlivosť: korektné tvrdenie sa drží faktov, vyhýba sa zovšeobecneniam a je slepé k osobe názorového protivníka. Byť korektný zahŕňa aj ochotu priznať obmedzenia vlastného poznania – možno najkorektnejšou odpoveďou vôbec je sokratovské „neviem“. V tejto poslednej charakteristike môže byť „obyčajná“ korektnosť dokonca opakom „politickej“ korektnosti, ktorá „vie“.
trochu histórie
Za otca výrazu „politicky korektný“ sa pokladá Lev Trockij. V úvahách o čínskej revolúcii z roku 1928 hovorí o „korektnej (správnej) politickej línii“ a „správnej (korektnej) politickej orientácii“, ktorá prispôsobuje svoju taktiku okolnostiam. V stati o Kantonskom povstaní ňou obhajuje na prvý pohľad protirečivé postoje ruských boľševikov k zakladaniu sovietov – zatiaľ čo v Nemecku v roku 1923 a v Číne v roku 1927 boli proti, v roku 1926 založenie sovietov v Číne podporovali.
„Problém však nastáva vtedy, keď sa štatistická pravdepodobnosť zamieňa za kauzalitu.“
Postupne sa z politickej korektnosti stal terminus technicus označujúci vyjadrenia, ktoré boli správne vo vzťahu k nespochybniteľným tézam politických alebo ideových hnutí. Dnešné chápanie politickej korektnosti dobre charakterizoval americký prezident George H. W. Bush v príhovore na Michiganskej univerzite: „Hoci toto hnutie vychádza z chvályhodnej túžby odstrániť pozostatky rasizmu, sexizmu a nenávisti, nahrádza staré predsudky novými. Niektoré témy, výrazy a dokonca gestá pritom označuje za neprípustné.“
Je zaujímavé, že bývalý podpredseda slovenskej vlády Ivan Mikloš ide v krátkej úvahe na túto tému v Hospodárskych novinách ešte ďalej, keď politickú korektnosť označuje za jednu z príčin krízy liberálnej demokracie. Podľa neho totiž politická korektnosť bráni „otvorene a kriticky“ pomenúvať spoločenské problémy a ich príčiny.
Predsudky založené na farbe pleti, pohlavia, veku alebo aj zdravotného stavu ignorujú výnimočnosť každého človeka, jeho individualitu. Popierajú koncept osobnej slobody, zodpovednosti za vlastné konanie a nahrádzajú ho determinizmom – konanie človeka je tu vždy dané tým, s čím sa narodí a čo sám nedokáže nijako ovplyvniť. Ten, kto sa narodí ako Nemec, bude poriadkumilovný, Arab ľstivý a špinavý, na človeka s očnou chybou si treba dať pozor, lebo uhýba pohľadom, žena bude vždy klebetná a ten, kto príde na svet ako Róm, sa bude vyhýbať poctivej práci. Áno, môžu sa snažiť byť iní, ale je to v nich, už sa s tým narodili.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.