som Slovenka z Vojvodiny. Narodila som sa v Srbsku, je to môj domov, ale národnosť mám slovenskú a Slovensko je moja otčina. Viem po slovensky, lebo je to môj materinský jazyk, rozprávam v ňom, snívam, modlím sa aj nadávam. Viem aj po srbsky, lebo je to jazyk prostredia, v ktorom som žila, v tomto jazyku nadávam častejšie.
Narodila som sa v roku 1995, na konci jednej vojny, keď som mala štyri roky, bolo bombardovanie, keď som mala osem rokov, zabili u nás premiéra… Takéto udalosti nás sprevádzajú dodnes. Zaujímavé na tom všetkom je to, že páni, ktorí vtedy boli na čele nášho štátu, ho viedli až do volieb, ktoré boli pred tromi týždňami, len si zopárkrát prezliekli kabáty. Od roku 2012 si kabáty prezliekať ani nemuseli. Ukradli nám štát a strategicky dosadzovali svojich ľudí do všetkých inštitúcií. Do bezpečnostného sektora, štátnej správy, médií, škôl, cirkví, zdravotníctva, kultúry, športových klubov a pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že aj na hydrometeorologický ústav. A ľudia boli ticho.
Začali zomierať ľudia. Keď poviem helikoptéra, Zoran Cvijan, Oliver Ivanović, Ribnikar, Malo Orašje, Dubona, robí sa mi hrča v hrdle. Ročne zomierali desiatky ľudí kvôli nezodpovednosti, ľahkomyseľnosti a korupcii.
1. novembra 2024 o 11.52 h spadol prístrešok na železničnej stanici v Novom Sade. Prístrešok je smiešne slovo. Bola to skoro 50-metrová betónová obluda, ktorá vážila do 400 ton. Zabila šestnásť ľudí a jednej pani odtrhla nohy. Najmladšia obeť mala 5 rokov a najstaršia 77, keď nerátame nenarodené dieťa. Vtedy vznikla veta „Svi smo mi ispod nadstrešnice“ – všetci sme pod prístreškom. Ľudia pochopili, že situácia v krajine sa týka naozaj každého a že aj mlčanie zabíja.
Nikto z kompetentných sa za túto tragédiu dodnes nezodpovedal.
Ľudia začali každý piatok o 11.52 h blokovať križovatky a držať minútu ticha za každú jednu obeť. Vtedy prichádzali ľudia blízki vládnucej strane a začali minúty ticha rušiť, najprv len hlukom a nakoniec do davu narážali autami. Potom to prišlo. Študenti si povedali, že stačilo.
Poznáte to? Vidíte neprávosť, chcete sa ozvať a pod stolom do vás niekto štuchne a povie: „Ticho, môže byť aj horšie!“ Nie. Skúsme to otočiť: „Hovor, krič, mohlo by byť lepšie!“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.