už je to skoro dvadsať rokov, čo som mal aj ja dvadsať. Mal som približne Danielov ksicht, gitaru na chrbte, nejaké tie svoje sny a predstavu, že človek si môže jednoducho žiť svoj život. Že môžeš počúvať, čo chceš, vyzerať, ako chceš, chodiť na koncerty a nemusíš sa každých päťdesiat metrov obzerať, či ti niekto nechce rozbiť hubu.
Vraždu Daniela som vtedy nevnímal iba ako vraždu jedného chalana. Vnímal som ju ako útok na mňa. Na celú jednu generáciu. Na všetkých tých čudákov, gitaristov, pankáčov, metalistov, alternatívne existencie a ostatných ľudí, ktorí si dovolili nebyť podľa predstáv miestneho testosterónového oddelenia.
My sme si totiž vtedy mysleli, že žiť fér je celkom dobrý životný program. Že človek nemusí byť k...t, aby prežil. Že sa dá existovať bez potreby niekoho zastrašovať a ponižovať.
Lenže ono to tak úplne nefungovalo.
Bitky od náckov boli na dennom poriadku. A človek nemusel mať ani číro, ani martensky, ani tričko Dead Kennedys. Niekedy stačili obyčajné okuliare. Nesprávny účes, nesprávny ksicht, nesprávne miesto a nesprávny čas.
A teraz ma, prosím, neberte ako nejakého nostalgického starca, ktorý si myslí, že kedysi bolo všetko lepšie. Lebo presne toto ma na dnešnej nostalgii za Bratislavou deväťdesiatych a nultých rokov vytáča najviac.
Bože, kamoši, ako ja neznášam tie reči o tom, aká bola Bratislava kedysi fasa. Propík, Stoka, dekače, koncerty, kluby, všetci sa poznali, underground, sloboda, autentická scéna. Ešte keby niekto vytiahol starú fotografiu z Véčka a pustil k tomu The Cure, asi sa od dojatia rozplačem do svojho petržalského paneláka.
Áno, bolo to super. Aj ja mám na tie časy svoje spomienky. Len sa pri tom akosi zabúda, že cesta nočným spojom sa mohla kedykoľvek zmeniť na celkom slušný horor. Že si sedel v autobuse, pozeral do okna a dúfal, že si ťa nikto nevšimne. Alebo si cestoval vlakom, kde sa o pol druhej ráno niesol vagónom zborový spev „Rež a rúbaj do krve“.
„Dvadsať rokov od vraždy dvadsaťjedenročného chalana a za jeho smrť dodnes nikto nebol právoplatne odsúdený.“
Taká bola tiež Bratislava. Nie tá z dnešných nostalgických statusov s čiernobielou fotografiou a piatimi srdiečkami pod ňou.
Deväťdesiate a nulté roky boli v mnohých ohľadoch stále dosť zlé. Len sme boli mladí, mali sme energiu a možno sme si niektoré veci jednoducho nemohli dovoliť pripustiť.
Ale späť k Danielovi.
Dvadsať rokov.
Dvadsať rokov od vraždy dvadsaťjedenročného chalana a za jeho smrť dodnes nikto nebol právoplatne odsúdený. Dvadsať rokov, počas ktorých sa vystriedali vlády, ministri, policajní prezidenti, vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia. Dvadsať rokov slovenského právneho štátu v priamom prenose.
Dvadsať rokov, kamoši.
To je celá jedna generácia. Deti, ktoré sa vtedy narodili, sú dnes dospelé. My sme zostarli, máme hypotéky, deti, prácu, bolesti chrbta a spomienky na podniky, ktoré už dávno neexistujú. Bratislava si vymenila fasádu, podniky zanikli, vznikli nové, niektoré ulice sa tvária európsky a niektoré stále vyzerajú ako po výbuchu.
Ale Daniel je stále mŕtvy a spravodlivosť stále nikde.
Vieš, čo je na tom najhoršie? Že od nás sa vlastne očakáva, že pôjdeme ďalej. Že si zvykneme. Že dvadsať rokov je už dávno, načo to stále vyťahovať. Že minulosť treba nechať minulosťou.
Lenže ja si pamätám, aké to bolo mať dvadsať. Pamätám si ten pocit, že niekomu stačí tvoj ksicht, okuliare alebo gitarový obal na chrbte, aby si sa stal terčom.
Toto je Slovensko. Krajina, ktorá si rada spomína na svoju slobodnú, alternatívnu, undergroundovú Bratislavu, ale už trochu menej rada spomína na to, koľko strachu sa v nej vtedy zmestilo. Krajina, ktorá dokáže dvadsať rokov nedotiahnuť spravodlivosť v prípade zavraždeného mladého človeka a popritom sa tváriť, že všetko je vlastne v poriadku.
A mne je z toho stále na grcanie.
Nazdar, Daniel. Ešte sme tu stále čo sme nezabudli....