15. júna mala Chata pod Rysmi 93 rokov. Neviem, či si na jej narodeniny niekto spomenul a zagratuloval jej. Ale možno to ani nie je to najdôležitejšie. Ani ja už svoje narodeniny veľmi neoslavujem. Kedysi to však bývali bujaré a nezabudnuteľné oslavy.
Spievalo sa, hralo na gitarách, harmonikách, smialo sa dlho do noci a panovala atmosféra, na ktorú človek spomína celý život. Bolo to spontánne, úprimné a prirodzené. Dnes mám niekedy pocit, akoby sa práve táto spontánnosť z našich hôr strácala.
Keď som na jar prichádzal otvoriť Chatu pod Rysmi, vždy som ju najprv pozdravil. Potom som pristúpil k stene pri vchodových dverách a dal som jej pusu. A presne to isté som urobil na jeseň, keď som ju pred zimou zatváral.
Možno si niekto povie, že som sentimentálny. Možno áno. Ale tak ako Ivan Gálfy, aj ja som si počas rokov vytvoril k tej chate zvláštny vzťah. Prvýkrát som ju uvidel niekedy v máji roku 1974 z Veľkej Kôpky. Zostupovali sme k nej po horolezeckej túre. Bola ešte takmer celá zavalená snehom. Nad ňou bolo tmavoazúrové nebo, okolo absolútny pokoj hôr a ona tam sedela v tej drsnej horskej krajine tak trošku vystrašená ako prvá láska. Tá chata ma dostala tak, ako človeka dokáže dostať tá najúžasnejšia žena na svete. Možno aj vo vesmíre. Od tej chvíle sa stala súčasťou môjho života.
„Uvedomujem si, že som nikdy nebol jej majiteľom. Bol som iba jedným z mnohých, ktorým bolo na určitý čas zverené postarať sa o ňu.“
Chata pod Rysmi bola slávnostne otvorená 15. júla 1933. Zaujímavou zhodou okolností sa v ten istý deň narodil aj Ivan Gálfy, výnimočný horolezec, náčelník Horskej služby a vedúci československých himalájskych expedícií. S úsmevom hovorieval, že Chata pod Rysmi je jeho sestra-dvojička. Každý rok spolu oslavovali svoje spoločné narodeniny. A ako to už pri dvojičkách býva, ich osudy sa zvláštne preplietli aj na konci. Dňa 19. júla 2011 sme odvalili posledný kameň starej Chaty pod Rysmi. Definitívne sa uzavrela jedna veľká kapitola jej života. A práve v ten istý deň zomrel aj Ivan Gálfy.
Keď som sa tú správu dozvedel, prebehol mi po chrbte mráz. Mal som pocit, akoby sa v ten deň lúčili dvaja nerozluční súrodenci. Jedna éra Chaty pod Rysmi sa skončila a spolu s ňou odišiel aj človek, ktorý ju celý život nazýval svojou sestrou-dvojičkou. Na tú symboliku sa jednoducho nedá zabudnúť.
Keď dnes premýšľam nad históriou tejto chaty, uvedomujem si, že som nikdy nebol jej majiteľom. Bol som iba jedným z mnohých, ktorým bolo na určitý čas zverené postarať sa o ňu. Pred nami tu boli Michal Tomčík, Ľudovít Krupitzer a Ondrej Krasuľa. Prišli vojnové roky, keď sa o chatu starali študenti a horolezci. Medzi nimi bol aj Aľo Huba, ktorý ako mladý študent pomáhal udržať život na chate aj v tých najťažších časoch. Po vojne pokračovali Jožo Horvát, Arno Puškáš, Michal Stolár, Július Parák, Oldo Bublík, Miro Jílek, Laco Rychvalský, Belo Kapolka, Peter Rajec… a napokon prišiel rad aj na mňa.
Každý z nich zanechal na tejto chate svoju stopu. Niekto postavil múr. Niekto vyniesol tisíce kilogramov materiálu. Niekto zachránil ľudský život. Niekto zachránil chatu.
A niekto jej venoval celý svoj život. Potom prišiel rok 2000. Dodnes mám pred očami obraz Chaty pod Rysmi ležiacej a zničenej pri mojich nohách. Vtedy som mohol odísť. Mohol som rezignovať. Možno mi tá myšlienka na okamih prebehla hlavou. Ale viem úplne presne, že som sa rozhodol zostať. Zostať pri nej v jej najťažšej chvíli. Pokúsiť sa ju znovu postaviť. Pokúsiť sa jej vrátiť život. Nebolo to jednoduché. Vtedy sa však ukázalo, koľko dobrých ľudí ešte medzi nami žije. Prišli priatelia, horolezci, nosiči, turisti, dobrovoľníci, sponzori. Každý pomohol tak, ako vedel. Niekto peniazmi,niekto materiálom, niekto vlastnými rukami.
„Chata pod Rysmi nie je len budova z kameňa a dreva. Je to príbeh. Príbeh niekoľkých generácií, ktoré ju dostali na určitý čas do opatery a potom ju odovzdali ďalej.“
Mimoriadnu úlohu pri záchrane a obnove Chaty pod Rysmi zohral aj Slovenský horolezecký spolok JAMES. Bez jeho podpory, solidarity horolezcov a tisícov ľudí, ktorým osud chaty nebol ľahostajný, by sa tento príbeh možno nikdy neskončil šťastne.
A podarilo sa. Chata pod Rysmi vstala z mŕtvych. A práve vďaka všetkým týmto ľuďom mohla včera osláviť svoje 93. narodeniny.
Keď dnes premýšľam nad tým, čo sa okolo nás deje, nemrzí ma ani tak to, že sa menia budovy. To je prirodzené. Mrzí ma skôr to, že sa vytrácajú hodnoty, na ktorých tieto chaty stáli. Jednou z nich je úcta. Úcta k ľuďom, ktorí ich celé desaťročia budovali. K chatárom, nosičom, kuchárom, horolezcom a všetkým, ktorí tam nechali svoju silu, zdravie, mladosť a často aj kus vlastného života. Títo ľudia nepracovali preto, aby boli slávni. Robili to preto, že hory milovali.
Dnes sa čoraz častejšie stretávam s tým, že úspech sa meria peniazmi, mocou a schopnosťou presadiť sa za každú cenu aj cez „mŕtvoly“. Dobré meno, česť, chlapské slovo, pokora či úcta akoby strácali svoju hodnotu. Možno aj preto ma vždy priťahoval sever Európy – Nórsko, Švédsko, Fínsko či Island. Nie preto, že by tam bolo všetko dokonalé, ale preto, že tam človek stále cíti väčšiu úctu k človeku k pravidlám, zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti.
Chata pod Rysmi nie je len budova z kameňa a dreva. Je to príbeh. Príbeh niekoľkých generácií, ktoré ju dostali na určitý čas do opatery a potom ju odovzdali ďalej. Chatár nie je majiteľom chaty. Je iba ďalším strážcom jej príbehu. Aj my raz odídeme. Ale bolo by krásne, keby po nás na Chate pod Rysmi nezostali len kamene, drevo a fotografie.
Keby po nás zostala aj úcta. Úcta k tým, ktorí boli pred nami. A úcta k tým, ktorí prídu po nás. Lebo práve to je hodnota, ktorá robí z obyčajnej horskej chaty miesto s dušou.
A na záver mi poviem už len jediné.
„Ďakujem ti, stará dáma pod Rysmi, že som smel byť súčasťou tvojho 93-ročného príbehu. Bola to pre mňa česť“.
Viktor