pamätám si, ako minulý rok nový chatár dosadený Klubom slovenských turistov na Téryho chatu tvrdil, že zavedie elektronické pokladne a spraví poriadok s tým údajným daňovým rajom. Prešiel skoro rok a čo sa vlastne zmenilo? Nič. Skúste si dnes vypýtať daňový doklad. V najlepšom prípade dostanete akýsi bloček, ale nie riadny daňový doklad.
Takto sa vytvára obraz zlých chatárov. Takto sa verejnosti podsúva predstava, že človek je na chate len kvôli peniazom. Pritom realita je úplne iná.
Markantným príkladom je Chata pri Zelenom plese. Tomáš Petrík sa tam nadrel doslova ako kôň. Podkopal celú chatu, vybudoval nové WC pod ňou, zrekonštruoval množstvo vecí, ktoré návštevníci dnes považujú za samozrejmosť. Nehovoriac o zásobovaní v zime. Dostať zásoby na takúto chatu sa niekedy rovná práci v ruskom gulagu.
Aj on mal byť minulý rok nahradený akousi slečnou, ktorá poznala Tatry nanajvýš z okna svojho bytu. Nemám nič proti mladým ženám, ktoré prídu pracovať na vysokohorskú chatu. Ale cesta k chatárstvu sa začína rokmi umývania riadu, škrabania zemiakov, upratovania nocľahárne a tisíckami ďalších prác potrebných pre chod chaty. Tak sa začína formovanie budúceho chatára – človeka, ktorý má rovnakú krvnú skupinu ako chata a hory okolo nej. Lenže to trvá roky, možno desaťročia. Nie tak, že niekoho dosadíte preto, že je to dcéra vášho kamaráta.
A teraz sa pýtam vás. Kde ste boli, keď vo februári roku 2000 obrovská lavína úplne zničila Chatu pod Rysmi? Kde ste boli, keď tam prišli horolezci, horskí vodcovia, horská služba a obyčajní ľudia, ktorí chceli chatu zachrániť? Kde ste boli, keď sme v zime „makali“ vo víchriciach a pod hrozbou ďalšej lavíny, aby chata nezanikla?
Dnes by Chata pod Rysmi UŽ DÁVNO NEXISTOVLA keby sme tam vtedy nešli a nezachraňovali čo sa ešte dalo.
A kde ste boli, keď o rok neskôr spadla ďalšia lavína a znovu poničila provizórne opravenú chatu? Zase sme vstali. Zase sme zdvihli hlavy. Zase sme sa pustili do tej istej sizyfovskej roboty.
Chata pod Rysmi vstala z mŕtvych! Viete prečo? Lebo to nebola len chata. Bol to náš život. Bol to náš domov v oblakoch. Bol to náš pot pod každou vynáškou, pod každým sudom piva, pod každým vrecom cementu. Len tam hore sme vedeli byť skutočne šťastní. Lenže toto vy nikdy nepochopíte.
Vy, úradníci, ktorí si môžete aspoň raz za čas užiť pocit moci a jedným zdvihnutím ruky vyhodiť z chaty človeka, ktorý tam nechal kus svojho života. Len preto, že načas nezaplatil jednu faktúru. To je váš pohľad na spravodlivosť. Roky driny a dobrého mena Chaty pod Ďumbierom majú menšiu váhu ako jedna omeškaná faktúra.
Smiešne. Poburujúce. Nemorálne. Človeka, ktorý tam nenechal iba čas a energiu. Nechal tam aj svoju dušu. A potom si myslíte, že všetko vyriešite ďakovným diplomom? Že tým zalepíte oči verejnosti? Že potom podáte človeku ruku a všetko bude v poriadku? Nie. My, ľudia z hôr, sme sa naučili žiť podľa iných pravidiel. Krivákom ruky nepodávame. A svoje diplomy si môžete zavesiť akurát tak na stenu svojho WC.
Som hrdý na to, že som tatranský nosič. A možno o niečo menej na to, že som bol chatár. Pretože nosič je viac ako chatár. Nosič nie je funkcia. Nosič je charakter. Preto som kedysi slušne odmietol aj vysoké štátne vyznamenanie od pani prezidentky Zuzany Čaputovej, hoci si ju veľmi vážim. Stačil mi jeden titul. Tatranský nosič. To bol titul, ktorý som nosil s hrdosťou. Bol to titul nad všetkými titulmi! Ale ani toto vy nikdy nepochopíte. Vy, ktorí rozhodujete o osudoch ľudí zdvihnutím ruky.
My máme citovú väzbu. Hovorí sa tomu láska. Láska k horám. Láska k chate. Láska k práci. Vy máte moc. A preto si nikdy nebudeme rozumieť. Je mi z vášho konania zle! A neplatí to len pre váš klub. V mnohých prípadoch to platí pre celé Slovensko. Beztrestne si ničíme tradície, na ktoré boli generácie ľudí právom hrdé. Nosičstvo v Tatrách je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. A napriek tomu ste spolu s chatármi vyhodili celú generáciu špičkových nosičov, a tak z Tatier odišli ľudia, ktorí toto remeslo chceli ďalej robiť.
Možno poviete, že pokrok nezastavíš a že prídu vrtuľníky. Nie, vážení. Ľudí, ktorí chceli nosiť ďalej, bolo dosť. Len ste ich z Tatier vyhnali. Tak, ako dnes vyháňate z Chaty pod Ďumbierom chatára a nosiča Igora Fabríciusa. Hanbite sa. Karma si každého raz nájde. A ja vám ešte raz opakujem: Je mi z vás zle!