kým v súčasnosti sú kroje najmä symbolom folklórnych slávností, kedysi patrili k bežnej aj sviatočnej výbave ľudí. Na Vianoce sa nosil osobitný sviatočný kroj, ktorý mal presne dané pravidlá a často sa dedil v rodine z rodičov na deti. Pre TASR to povedala Elena Sotáková z Prešova, ktorá sa výrobe krojov venuje už takmer tri desaťročia.
„Krojom som sa začala venovať, odkedy moje deti začali tancovať vo folklórnom súbore Šariš. Viedol ho Jozef Piroh, ktorý ma oslovil, či mu neušijem nohavice. Boli krivianske, bola to pre mňa výzva, aby som to vyskúšala. Musela som si ten vzor nakresliť, prekopírovať na papier. Sú rôzne techniky, ja som sa dopracovala k vlastnej," povedala Sotáková.
„Kroj bol kedysi hlavným odevom. Existoval pracovný, sviatočný, svadobný, pôstny aj smútočný kroj. Na veľké sviatky, ako boli Vianoce či Veľká noc, sa nosil výlučne sviatočný kroj,“ vysvetlila Sotáková s tým, že ľudia kroje nevnímali len ako oblečenie, ale ako súčasť identity rodiny a regiónu.
Sviatočné i bežné kroje sa podľa Sotákovej posúvali z generácie na generáciu. „Rodičia ich dávali deťom, deti si ich brali do manželstva a ďalej ich odovzdávali. Kroj mal svoju hodnotu a históriu,“ povedala a doplnila, že aj preto sa dbalo na kvalitu spracovania a bohatú výzdobu.
Počas vianočného obdobia sa kroje nosili najmä do kostola, a to aj napriek chladnému počasiu. „Mali takzvané hune, ako aj kožúšky alebo vlnené kabátiky, ktoré chránili človeka aj samotný odev,“ približuje výrobkyňa.
Najnáročnejší na výrobu je lajbík, lebo je najviac vyzdobený. „Musí presne sadnúť na postavu a obsahovať všetky prvky konkrétneho regiónu. Je to gro celého kroja,“ dodáva Sotáková. Výzdoba sa robí ručne i strojovo, podľa miestnych zvyklostí a podľa toho, aká je to výšivka.
Každý región má vlastné prvky, farby a techniky. V obci Parchovany v okrese Trebišov sa podľa nej nenájdu dva rovnaké kroje. „Keď niektorej žene kamarátka povedala, že má rovnaký kroj, tak do rána si ho upravila, povyšívala, aby ho nemala rovnaký. Je veľmi pestrofarebný,“ vysvetlila Sotáková.
Dnes sa podľa nej kroje často zjednodušujú, najmä pre nedostatok pôvodných materiálov. „Niektoré stužky, šnúrky či ozdoby sa už nevyrábajú. Snažím sa ich nahrádzať výšivkou, vlnou alebo inými technikami tak, aby zostal zachovaný pôvodný vzhľad,“ doplnila Sotáková.
Rastúci záujem o folklór a kroje vníma pozitívne. Ako povedala, je dobré, že sa kroje a ich prvky dostávajú späť do povedomia. „Dôležité je, aby sa zachovali regionálne znaky a nemiešali sa,“ dodala Sotáková.