práve do tohto obdobia spadajú neslávne známe Mečiarove amnestie, ktorými sa zavŕšila jedna z najtemnejších epizód našich moderných dejín.

mečiar, nezvolený „prezident“

Píše sa rok 1998. Na rozdiel od súčasnosti je prezident Slovenskej republiky volený nepriamo – a to parlamentom v tajnom hlasovaní. V prípade jeho nezvolenia mala prejsť väčšina právomocí prezidenta na vládu, teda na jej predsedu, ktorým v tom čase nebol nikto iný ako Vladimír Mečiar. 

Ten sa túto legislatívnu skutočnosť rozhodol využiť vo svoj prospech. HZDS, ktoré stálo na čele vládnej koalície, preto voľbu prezidenta bojkotovalo a nepostavilo žiadneho vlastného kandidáta. Tak sa stalo, že keď 2. marca 1998 skončil mandát prezidentovi Michalovi Kováčovi, Slovensko sa ocitlo v paradoxnej situácii. Formálne totiž nemalo žiadneho prezidenta.

Podľa ústavy z roku 1992 takmer všetky jeho právomoci prešli na premiéra. Mečiar ich ihneď využil. Len pár hodín po skončení funkčného obdobia prezidenta Kováča vyhlásil 3. marca svoje neslávne známe amnestie. Tie sa týkali najznámejších káuz jeho štvorročnej vlády, ako bolo zavlečenie Michala Kováča mladšieho do Rakúska, alebo zmarenie referenda z roku 1997.