mnohí pristupujú k požiadavke uvádzať v dotazníkoch veľmi osobné údaje s nedôverou. Vnímajú to ako ohrozenie svojej nezávislosti, ako pokus o získanie kontroly nad aktérmi kultúry i kultúrou samotnou. Podobné obavy síce chápem, ale nezdieľam. Ak by „štát“ mal v úmysle urobiť negatívny krok voči svojim občanom, má na to všetky páky: na databázu umelcov odkázaný určite nie je. 

Či sa nám to páči alebo nie, realitou pri predkladaní akéhokoľvek zákona je vyčíslenie jeho dopadov. Problém s nedostatkom vierohodných dát sa prejavil i v kritickej dobe na jar, v čase prepuknutia pandémie. Dôsledky následného tápania pocítila a ešte stále cíti celá kultúra.

Umelci nie sú lepší ako ostatní. Sú však iní: pracujú v iných podmienkach a z hľadiska  sociálnych istôt (či skôr neistôt) sú neraz zraniteľnejší. Niektoré opatrenia na zvýšenie sociálnej istoty pracujúcich sa u nich míňajú účinkom, prípadne situáciu umelcov len zhoršujú (napríklad zvyšovanie zákonom stanovenej minimálnej mzdy má na zvýšenie príjmu umelcov v slobodnom povolaní nulový dopad, zato automatickým zvýšením odvodov znižuje ich čistý príjem).

kultúra prispieva

Kultúrny sektor ako celok síce významne prispieva na tvorbu pracovných miest a vytváranie HDP, ale od podnikateľského prostredia sa zásadne odlišuje: jeho základným cieľom nie je dosahovanie zisku, podstatu jeho prínosu pre spoločnosť nie je vždy možné vyjadriť peniazmi. Nie je to teória, ale fakt, definovaný v medzinárodných dohovoroch, ktoré ratifikovalo aj Slovensko. Preto sú nutné i špecifické opatrenia, ktoré sa zavádzajú vo všetkých vyspelých krajinách. Ak však chcete prijímať špecifické adresné opatrenia, potrebujete identifikovať „adresáta“  – umelca. Inak sa dobrý úmysel nenaplní.