nakoniec zvíťazil môj strach a obava, že prídem o miesto čerstvého redaktora, ktoré sa mi po rokoch podarilo získať v Slovenskej televízii.
Dodnes si vyčítam svoju zbabelosť a azda práve to bolo príčinou, že v roku 1989 som sa už zachoval inak. Sviečková demonštrácia ma možno ovplyvnila, aj keď som tam nebol.
Zatiaľ čo sa televízia v Prahe síce pomaly, no nezadržateľne začala zbavovať komunistickej cenzúry, tu v Bratislave sa nedialo prakticky nič. Slovenská televízia takmer úplne ignorovala to, čo sa dialo na námestiach. V jeden večer mi zatelefonoval môj kolega, režisér František Polonder. Vraj by sme mali niečo podniknúť, aby sa to zmenilo.
„Nezostávalo nám teda nič iné, len pokúsiť sa televíziu prebudiť k životu vlastnými silami.“
Navrhol, aby sme zašli za vtedajším predsedom Socialistického zväzu mládeže Pavlom Ruskom a primali ho k tomu, aby organizácia, ktorej predsedal, vydala nejaké vyhlásenie na podporu štrajkujúcich študentov a hercov a donútila vedenie televízie prestať s cenzúrou a začať vysielať slobodne a o tom, čo hýbalo osudom štátu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.