vojenskou ofenzívou a vpádom do severnej Sýrie sa Turecko pod vedením Erdogana vydalo mimoriadne nebezpečnou cestou. Definitívne potvrdilo, že do Európskej únie nepatrí a ani tak skoro nebude patriť. Turecko demonštruje, že je stále menej spoľahlivým spojencom v rámci NATO a už nemá s nami spoločné hodnoty. Naopak, politické vedenie na čele s prezidentom Erdoganom ustupuje od princípov demokratického a sekulárneho štátu.
Napriek vyhláseniam Turecka o uplatnení práva na sebaobranu podľa čl. 51 Charty OSN, opak je pravdou a Turecko je agresorom. Dostatočne nepreukázalo priamu súvislosť medzi teroristickými útokmi na svojom území a kurdskými milíciami na severe Sýrie. Tie boli jedny z prvých, ktoré sa pustili do boja s Islamským štátom a významne prispeli k jeho porážke. Útok Turecka práve na tieto milície vysiela veľmi znepokojivý signál a nahráva znovuzrodeniu Islamského štátu.
To, že turecký predstaviteľ pri OSN informoval o tom, že turecké vojenské operácie budú „proporcionálne, umiernené a zodpovedné“ je príliš slabé ubezpečenie pre medzinárodné spoločenstvo. Tak ako odkaz na to, že turecké orgány prostredníctvom sýrskeho konzulátu v Istanbule informovali Sýriu o vojenskej agresii proti jej územiu.
Ťažko teda akceptovať a rozumieť argumentácii Turecka, že oni sa len bránia kurdskému terorizmu a chcú vytvoriť akýsi bezpečnostný koridor. Terorizmus je vždy odsúdeniahodný. Boj proti terorizmu však nemôže ospravedlniť tvrdý národnostný útlak a potláčanie základných práv mnohomiliónového národa Kurdov.
Po rozpade Osmanskej ríše, na rozdiel od väčšiny európskych národov vrátane slovenského, omnoho početnejší Kurdi nikdy nemohli realizovať svoje právo na sebaurčenie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.