neviem, či nás o niekoľko rokov, desaťročí, storočí zaleje voda zo stúpajúcich oceánov, alebo sa len zbytočne plašíme. Neviem, či sa ľad v Antarktíde, Arktíde a ľadovce v horách topia len našou vinou alebo je to prirodzený cyklus, podobný cyklom, ktoré Zem pred tisíckami rokov už zažila a nakoniec to prežila.
Naozaj si neviem zodpovedať, kde sú príčiny všetkých tých globálnych katastrof, o ktorých sa píše a pred ktorými nás varujú poprední vedci. Je to niečo, s čím si môj rozum nedokáže poradiť. Jedno však viem určite. Deje sa tu niečo zlé. Niečo, čo nás ohrozuje.
Vidíme to aj u nás doma. Firmy, za ktorými stoja chamtiví politici, kántria naše lesy. Zo zdravých stromov robia potravu pre elektrárne a nám potom predávajú predraženú elektrinu. Z kedysi zarastených kopcov sa tak stávajú vrchy, ktoré vyzerajú ako po chemoterapii.
A aj to, čo pilčíci ešte nestačili zoťať, porezať a elektrárne spáliť, nezodpovední lesníci striekajú každý rok nebezpečnými chemikáliami.
Z riek, ktoré boli kedysi plné rýb, desiatky malých vodných elektrární robia polomŕtve vodné toky bez duše a skutočne pestrého života.
„Deje sa tu niečo zlé.“
Milióny mikroténových vreciek a umelohmotných fliaš každoročne pri každej povodni zaplavia našu krajinu. Ich zvyšky nezadržateľne prenikajú do pôdy, rastlín, zvierat a nakoniec i do našich tiel. Niet sa čo čudovať, že umierame na rakovinu. Zaslúžime si to za to, ako sa k našej planéte správame.
Zatiaľ čo veľká časť ľudskej populácie hladuje, my si napchávame bruchá dopovaným mäsom, hydropónnymi paradajkami bez chuti a mliekom, ktoré by nevypila ani tá najhladnejšia mačka.
Čoraz viac žrádla, čoraz viac áut, čoraz viac šiat a topánok. Viac dovoleniek, viac kúpeľní a viac bazénov. To je náš ciel a nezmyselný zmysel našich životov.
Žijeme vo svete klamlivých reklám, ktoré nás presviedčajú, že všetko je najčerstvejšie, najlepšie a najlacnejšie. Za našu bezmedznú dôveru zaplatíme najprv peniazmi a nakoniec i zdravím. Lenže to už žiadne reklamné spoty neukazujú.
Ulicami miest v posledných dňoch kráčali tisíce mladých ľudí. Mrazí ma pri pomyslení na to, že ich strach z toho, čo sa na našej planéte deje, je oprávnený. Nemali by sme sa im smiať. Prišiel čas začať ich obavy brať vážne.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.