zomrel na následky nehody, ktorá sa stala minulý rok v máji. Už vtedy to bola strašná správa, keď sa tá nehoda stala. Akoby sa ho smrť nechcela vzdať po tom, čo vyhral svoj predošlý boj so smrteľnou chorobou. Tak si ho teraz konečne zobrala a ja sa snažím zaháňať myšlienky o nespravodlivosti, že tu predsa ešte mal medzi nami dlho byť a prečo hentá stále kosí medzi nesprávnymi ľuďmi.
S Robom Žitňanským ma síce spája rovnaká redakcia .týždňa, nikdy sme sa v nej však nestretli ako kolegovia. Minuli sme sa, prišla som až po jeho odchode, čo mi je veľmi ľúto, lebo zo spomienok kolegov na časy, keď bol v redakcii, to muselo byť krásne kolegiálne a tvorivé obdobie.
„Snažím sa zaháňať myšlienky o nespravodlivosti, že tu predsa ešte mal medzi nami dlho byť.“
O čo menej osobne som mala možnosť s Robom pracovať v jednej redakcii, o to intenzívnejšie sme však spolu pracovali on-line. Robo bol „mojím autorom“ v časoch internentového magazínu inZine. Každý týždeň pre inZine písal politické a ekonomické komentáre a ja som bola jeho redaktorkou. Na jeho textoch som nemala žiadnu editorskú robotu, v skutočnosti som sa ja od neho takto on-line učila, ako písať o komplikovaných témach so znalosťou veci a zrozumiteľne. Vo veľkej miere vyformoval moje názory.
Pamätám si, ako som žasla, čo všetko si pamätá a vie dať do súvislostí a on mi vysvetľoval, že jemu stačí povedať kľúčové slovo, udalosť alebo meno a v hlave sa mu ako keby otvorila kniha na príslušnej strane a stačilo si to tam prečítať.
Ja sa snažím otvárať si teraz moju pamäťovú knihu na strane Robo Žitňanský a všetko mám zahmlené smútkom.
Myslím na jeho manželku Janu aj deti.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.