nie, nečudujem sa tomu parlamentnému „miš-mašu“, hádkam či silným slovám vypúšťaným na politických oponentov.
Čudujem sa tomu, že mi je to akosi jedno. To, čo by vo mne inak vzbudzovalo novinárske vášne, sa z dovolenkovej diaľky zdá menej naliehavé, takmer banálne.
A viem aj prečo. Dnes som sa celý deň vyvaľoval na prekrásnej pláži ostrovčeka, ktorý leží v Stredozemnom mori. Spolu so mnou sa tam podobnej činnosti venovali Maďari, Česi, Poliaci, Rusi, Nemci, Francúzi a čo ja viem, aké ešte národnosti si tam užívali leta.
Ale okrem nás šťastlivcov z bohatej Európy sa tam potulovala aj malá skupinka migrantov, ktorých tam určite vyložil v noci nejaký prevádzač. V tom teple strašne smrdeli a ja som sa zrazu hanbil, že len tak ležím pod slnečníkom, pijem pivo a pohľadom sa vyhýbam tým nešťastným ľuďom, ktorí museli opustiť svoje domovy. Aj preto mi smrad, ktorý vanie z našej politickej scény, pripadá menej dôležitý.
Niežeby ma neštval nejaký megazlodej Kaliňák, Fico a celá vydarená smerácka partička rozkrádačov Slovenska. Niežeby mi nevadil Béla, ktorý predal Hedvigu za kúsok z vládneho bochníka. Niežeby ma neštvala ministerka spravodlivosti, ktorá si sadla za jeden stôl s ľuďmi, ktorí na spravodlivosť celý život zvysoka kašlú. Áno, toto všetko ma neskutočne hnevá. Podobne, ako ma vytáča ten uhladený šéf národniarov, ktorý si sprivatizoval parlament a čaká, kým Ficovi zazvoní hrana a on sa bude môcť naplno ujať správy vecí verejných. To všetko ma neskutočne štve a viem, že v týchto dňoch sa opäť rozhoduje o tom, aké bude Slovensko v najbližších rokoch a komu spadne do náručia.
Ale budú to tie smutné pohľady migrantov, ktorých z pláže, plnej spokojných ľudí, odvádzala polícia, ktoré mi túto noc nedajú pokojne spať. Nie nejaké hádky v našom parlamente.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.