videl som, ako na Federálnom ministerstve vnútra z pozície ministra odstavil eštébákov, vzal im zbrane, preukazy a zlomil ich moc. Tento zdanlivo krehký muž mal obdivuhodnú odvahu a vytrvalosť veriť tomu, čomu celý život veril – zodpovednej slobode a v Boha, ktorý tvoril neodmysliteľnú súčasť jeho života. Dlhé vlasy lemovali tvár, ktorú prežarovali nádherné oči. Keď rozprával, keď argumentoval, jeho ruky dokázali presvedčivo ilustrovať a podporovať myšlienky, pre ktoré sa snažil získať podporu. Nedalo sa nevšimnúť si ho a nemať ho rád. Aspoň ja som ho rád mal.
V časoch najhoršieho „mečiarizmu“ mi dokázal v ťažkých okamihoch vliať do duše nielen nádej, že všetko sa obráti k lepšiemu, ale i nájsť odvahu niečo pre tú zmenu urobiť. Stretával som ho v tých ťažkých časoch na ulici, na chodbách parlamentu a tie krátke stretnutia mi navždy zmenili život.
Jeho životným dielom bolo presadenie zákona o Ústave pamäti národa a následné vybudovanie tejto inštitúcie. To je nepochybne pravda. Vďaka tomu vieme, ako fungovali represívne zložky komunistického režimu, kto ich riadil a kto im slúžil. Vďaka tomu vieme o zlyhaniach známych, priateľov a susedov viac ako je nám to niekedy milé. Bol tiež bláznivý šofér a mal minimálne dve ťažké havárie. Tá tretia ho stála život.
Pre mňa Janko Langoš navždy zostane mužom, ktorého som si vážil a ktorý tejto krajine chýba. Vždy, keď cestujem na východ, tak sa na chvíľku zastavím na mieste, kde si ho Boh povolal k sebe a pýtam sa Všemohúceho, či s tým nemohol ešte chvíľu počkať. S čím takým dôležitým potreboval pomôcť „tam hore“, a prečo nemohol byť „božsky trpezlivejší“ ešte aspoň zopár rokov naviac? Lebo „tu dolu“ by sme Janka veľmi potrebovali a stále nám chýba.
Ján Langoš bol ministrom vnútra ČSFR, neskôr poslancom slovenského parlamentu. Bol zakladateľom Ústavu pamäti národa a až do svojej smrti bol jeho predsedom. Zahynul pri autonehode neďaleko od Košíc 15. júna 2006.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.