Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keby ste vedeli ako kradneme, tak nás pozabíjate

.eugen Korda .názory

Pred mnohými rokmi mi môj sused, bývalý riaditeľ stavebného podniku, navrhol, aby sme išli privatizovať. Ja vraj mám ošetriť tých politikov a on zoženie v bankách peniaze.

Eugen Korda

aj sa mi to na chvíľu, blbcovi, zapáčilo. Vtedy som mal plat asi 3 000 korún, a tak som sa ho spýtal, že koľko si to požičiame. Nie veľa. „Takých 100 miliónov,“ bola jeho odpoveď. Oprelo ma z tej sumy o stenu a po tom, ako mi vysvetlil, že časť z toho pôjde na úplatky pre bankových úradníkov a zvyšok investujeme do nákupu firiem, ktoré následne vytunelujeme a necháme skrachovať, aby sme bankám nemuseli nič vracať, som z projektu môjho zbohatnutia vycúval.

Tento muž, podnikateľ postkomunistického strihu, sa do zveľaďovania svojich bankových účtov pustil aj bezo mňa. Podporoval Dzurindovu SDKÚ a odvádzal im z každej zákazky povinný desiatok. Ale tá „jeho hviezdna chvíľa“ prišla až s nástupom Smeru. On investoval do volebného víťazstva a Smer potom investoval do jeho firiem. Perpetuum mobile moci, peňazí a korupcie sa rozbehlo na plné obrátky. Môj sused sa mi pri každej príležitosti snažil pripomenúť, že som bol síce úplný a hlavne naivný blbec, ale že ešte stále mám čas kúpiť si lístok na stranícky expres, ktorý ma dovezie k stohom peňazí.

„On investoval do volebného víťazstva a Smer potom investoval do jeho firiem. Perpetuum mobile moci, peňazí a korupcie.“

Roky bežali. Môj sused nezadržateľne bohatol. Jeho deti získavali vplyvné miesta v štátnej správe a korupčné udičky úspešne zapustili aj v samospráve. A ja som bol stále obyčajný novinár, o ktorého si obtierali svoje nenažraté papule mnohí politici a podnikatelia. Ale nesťažujem sa. Tú cestu som si vybral dobrovoľne.

V jeden deň som môjho suseda stretol na ulici a spýtal sa ho, či môže po toľkých zlodejinách spokojne spávať. Pozrel sa na mňa, ako na blázna. „Tu kradnú úplne všetci,“ povedal. „Kto by nás zatváral? Kradnú policajti, politici, sudcovia. Ešte aj lekári berú úplatky. Poslanci mestských zastupiteľstiev sú skorumpovaní. A aj vy novinári sa necháte kúpiť. V tejto krajine nie sú skorumpovaní len úplní neschopáci a blbci. Tak čoho by som sa mal báť,“ odpovedal mi, „jedine možno svedomia, ale to nemám.“ S týmito slovami sa so mnou rozlúčil. Po pár krokoch sa otočil a dodal: „Vieš, čo ti ešte poviem? Keby ľudia vedeli, ako ich okrádame, tak nás pozabíjajú. Ale oni sa to nikdy nedozvedia. A vieš prečo? Lebo sa to dozvedieť nechcú a vždy si zvolia niekoho, kto ich v tomto klamstve drží ďalej.“

Ja len dodávam, že má pravdu.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite