po prezidentovom príhovore si mala verejnosť vypočuť konkrétne návrhy na riešenie situácie v školstve od zástupcov jednotlivých strán. Prišli piati – KDH, Sieť, SNS, SaS, Skok. No neprišla tá najzodpovednejšia zložka – minister.
Deň na to sa učitelia pripomenuli ministrovi inak – nezvyčajným štrajkom. Pedagógovia z vyše dvesto slovenských škôl si zobrali voľno a išli darovať krv.
„Je to iná forma štrajku, taká pokojná, nežná, zamatová. Je november a prešlo 26 rokov od Nežnej revolúcie – a naše platy sú katastrofálne. Dali sme tým najavo, že štrajk nemusí byť vždy len o ulici a transparentoch, ale aj o pomoci národu, ktorému chýba zdravá krv ako hnací motor,“ komentuje pedagogička Mária Peťová.
Skvelá akcia, ktorá si zaslúži len podporu. No stali sa dve veci, ktoré ukazujú, že akokoľvek sympatický tento štrajk je, so zatuchnutými školskými štruktúrami aj tak nepohne.
Po prvé. Staré školské odbory, ktoré združujú najviac učiteľov, ale aj nepedagogických zamestnancov, štrajk nepodporili. Šéf odborov Pavol Ondek síce štrajk neodsúdil, ale ani ho nepodporil. Zachoval sa klasicky – nijako. No zarezonoval mail, ktorý dostalo viacero banskobystrických škôl od Kataríny Líškovej zo starých školských odborov. Odporúča štrajk ignorovať. „...nedajte sa zlanáriť vo štvrtok na tie lekárske prehliadky. Je to zbytočné rozštiepenie učiteľov, je to mimo OZ.“ Mail zakončuje vetou: „Treba spoločne vystúpiť v novom volebnom období vlády.“
Hovoria o tom už všetci – staré školské odbory sú prepojené so Smerom. Pred dvoma rokmi sabotovali veľký učiteľský štrajk, ich šéf Pavol Ondek kandidoval v Raslaviciach za Smer-SD (aj keď nie je členom strany) a prepojenosť potvrdzuje aj spomenutá veta v maile. Protestujme, len nie teraz, nie teraz pred voľbami.
„Pre vládu školstvo nie je priorita, pokiaľ nie je na vrcholných priečkach smeráckych prieskumov verejnej mienky.“
Druhá vec – katastrofálne vyjadrenie ministra ku štrajku. „Čo by ste odporučili človeku, ktorý učí a nevie vyžiť zo 480 eur mesačne? Má si nájsť ďalšie zamestnanie? Alebo odísť zo školstva?“ spýtala sa ho novinárka z Denníka N. Jej ďalšia kolegyňa ministrovi pripomenula, že aj on tvoril rozpočet, a teda nesie zodpovednosť. „Musíme presvedčiť zvyšok spoločnosti, že do školstva má ísť väčší objem financií.“
Pri rokovaniach s odborármi z iných oblastí vraj minister naráža na ich nesúhlas. Nechcú, aby išlo na platy učiteľov viac peňazí. „Ľudia mi klasicky vyčítajú: Prečo by ste vy, pán minister, mali zabojovať za platy učiteľov? Veď majú dva mesiace prázdnin, veď majú popoludní už odrobené.“ Novinári sa zháčili nad týmto nonsensom. A náš Eugen Korda vybuchol: „To hádam nemyslíte vážne!“
Takže toto je ministrov argument. Viazne to jednoducho v mienke spoločnosti. A on nevie, čo s tým. Pre vládu školstvo nie je priorita, pokiaľ nie je na vrcholných priečkach smeráckych prieskumov verejnej mienky. Otázkou je, čo bolo skôr. Vajce, či minister?
Keď sa učitelia zjednocujú a keď chcú štrajkom ukázať, že si neberú len voľno, ale pomáhajú spoločnosti darovaním krvi – vtedy ich minister prebudí studenou sprchou. Aby ste si zas niečo nenamýšľali, učitelia. Spoločnosť na vás stále pozerá ako na darmožráčov. To vám odkazuje váš minister.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.