Na chodbe v našej redakcii sa objavili škatule s klimatizáciou. Preľakla som sa preukrutne, užila som si podchladenia vrchovato vo svojich predošlých zamestnaniach. Mala som dokonca šéfa, v ktorého kancelárii bolo vždy tak maximálne 15 stupňov Celzia. Kolegovia nehovorili, že idú k šéfovi na koberec, ale že idú do mrazničky. Pritom ani oni neboli žiadni teplomilovia, večne som sa s nimi v našom open space hádala o to, či je v miestnosti dostatočne zima alebo teplo. Boli v presile, takže väčšinu roka, bez ohľadu na počasie vonku, som trávila v kancelárii v slušivých hrubých ponožkách a svetroch, s dekou okolo krížov. Ak som teda práve nebola doma chorá v horúčkach, s tečúcimi sopľami či s hexenšusom.
Myslela som si donedávna, že je to len môj problém s vlastnou termoreguláciou a večne studenými rukami a nohami, ale moje internety mi teraz priviali do pozornosti letný článok Radhiky Sanghani v Telegraphe so sugestívnym názvom Air conditioning in your office is sexist. True story. (Klimatizácia vo vašej kancelárii je sexistická. Naozaj) Uľavilo sa mi, že v tom nie som sama! Ba čo viac, vysvitlo, že je to vyslovene záležitosť celého ženského rodu a že je to genderovská téma ako vyšitá! Článok bol doplnený o najnovšie vedecké zistenia, že klimatizácie sú v budovách nastavené tak, aby vyhovovali pokojnému metabolizmu priemerného 40 ročného muža, ktorý je však až o 30 percent rýchlejší ako ten ženský. A že by teda bolo vhodné tento rozdiel zohľadniť pri nastavovaní štandardov pre interiérovú teplotu. Pre ženy je vyhovujúca priemerná teplota 24,5 stupňa, pre mužov 22.
„Ak je budova chladená centrálne, u šéfov-mužov je vždy teplejšie.“
Článok vyvolal v letnej sezóne malú mediálnu búrku. Muži sa bránili, že musia aj v lete nosiť obleky, celé topánky a dlhé rukávy, zatiaľčo ženy môžu mať ľahké šaty a sandáliky. Niektoré ženy tvrdili, že radšej budú mrznúť, ako sedieť v teple a smrade medzi spotenými mužmi. Vyšiel dokonca článok, že Európa odkazuje Amerike, že ich láska ku klimatizácii je hlúpa. Kanadská blogerka a ekonómka Frances Woolley zas špekulovala, či celý problém nespočíva v tom, že v typických kancelárskych budovách okupujú najlepšie kancelárie najväčší šéfovia, čo sú zväčša muži – a tie sú teplejšie preto, že majú veľké okná orientované na juh s prirodzeným svetlom. Zato nižší úradníci – zväčša ženy – majú kancelárie bez príjemného svetla, v malých kamrlíkoch orientovaných na sever. Takže, ak je budova chladená centrálne, u šéfov-mužov je vždy teplejšie.
Viem, je to trošku s krížikom po funuse, písať o klimatizácii v jeseni, ale boj pohlaví o termostat predsa nekončí v lete, v mnohých kanceláriach a tiež v domácnostiach plynulo pokračuje vo vykurovacom období opačná vojna, či netreba trochu viac prikúriť. Preto si na záver dovolím na stranu prikúrenia (resp. proti prílišnému chladeniu) pridať ešte dva zásadné argumenty, ktoré by mohli zabrať viac, ako akákoľvek silná nátlaková skupina či vytvorenie úradu pre genderovo vyvážené klimatizovanie priestorov a pokuty za sexizmus v kotolni.
Podľa jednej staršej štúdie, keď sa v kancelárii zvýši teplota z 20 na 25 stupňov, klesne chybovosť pri písaní o 44 percent a dramaticky vzrastie produktivita práce. Profesor Allan Hedge to dokonca vyčíslil: ak sa zvýšia teplota na pracovisku, zamestnávateľ ušetrí každú hodinu dva doláre na pracovníka. No a druhá štúdia je ešte zásadnejšia: keď má žena v nohy v teple, cíti sa bezpečnejšie a má aj lepší sex.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.