"Dvesto kresťanských utečencov pre Slovensko za dva roky? Super! Tak to aspoň viem, kde za pár rokov môžem požiadať o azyl, pokiaľ sa situácia v Spolkovej republike bude naďalej vyvíjať ako tento rok.“
Vyššie uvedené slová poslal do listárne nemeckého denníka Die Welt čitateľ Hans Ulrich Thiele z Bielefeldu. Išlo o jeho reakciu na správu spred pár týždňov o tom, že Slovensko prijme len dvesto utečencov a ešte si aj bude vyberať kresťanov. Samozrejme, takéto výpovede treba brať s rezervou. Máloktorý Nemec sa dnes presťahuje do postkomunistickej stredovýchodnej Európy len kvôli domácim problémom s integráciou cudzincov. No v horizonte 10 – 15 rokov by takáto úvaha mohla vyzerať omnoho reálnejšie.
Ak sa nestane nič katastrofické, priepasť v životnej úrovni medzi západnou a stredovýchodnou Európou by sa mala ďalej zaceľovať. Naproti tomu, v krajinách ako Nemecko sa môžu vyhrocovať problémy v spolužití medzi prisťahovalcami a pôvodným obyvateľstvom. Nový život na Slovensku by mohol začať byť atraktívny aj pre mnohých Západoeurópanov. Tým viac, ak sa v ich vlastiach budú cítiť čoraz menej doma. Na Slovensku by sme sa preto mali už teraz zamyslieť, čo zmeniť (a čo naopak v žiadnom prípade nemeniť), aby sme z tejto „pozajtrajšej“ migračnej vlny odhryzli čo najväčší koláč.
.opomínaná emigrácia
V Spolkovej republike sa tento rok veľa hovorí o náraste počtu imigrantov zo zahraničia z vlaňajších 200 tisíc až na rekordných 800 tisíc! No menej známe je, že z krajiny každý rok odchádza približne 140-tisíc Nemcov. Ide zväčša o dobre vyškolených pracovníkov či odborníkov, ktorí môžu urobiť lepšiu kariéru, zarobiť viac peňazí či ponechať si viac čistého príjmu z toho hrubého vo Švajčiarsku, prípadne v Spojených štátoch.
Popri dôvodoch týkajúcich sa práce a sebarealizácie uvádza až 41 percent odchádzajúcich všeobecnú nespokojnosť so životom a situáciou v Nemecku. Mnohí sa síce po rokoch vrátia, obohatení o poznatky i kontakty v rámci bežnej „cirkulácie mozgov“, no ďalší zostávajú natrvalo v nových domovinách. Nemecký národ tak prichádza o časť vlastných ľudí z hornej špičky vzdelanostnej pyramídy a na oplátku dostáva cudzincov, z ktorých mnohí patria k takzvaným „bildungsferne Schichten“ (vzdelaniu vzdialeným vrstvám).
„94-tisíc ľudí z Nemecka sa v rokoch 2004 až 2013 malo prisťahovať aj do Poľska. Náš severný sused láka viac Nemcov než napríklad Austrália.“
Napríklad podľa ministra vnútra Thomasa de Maizière (CDU) sa medzi terajšími utečencami z Blízkeho východu, ktorí prichádzajú do Nemecka, nachádza 15 až 20 percent dospelých analfabetov. Podľa jednej správy o stave nemeckého trhu práce tvorili aj pred touto vlnou ľudia s imigračným pôvodom 36 percent nezamestnaných v Spolkovej republike, hoci na celej populácii sa podieľali len 20 percentami...
No späť k rodeným Nemcom, ktorí opúšťajú svoju vlasť! Nielen Amerika a Švajčiarsko ich lákajú. Zaujímavosťou je, že 94-tisíc ľudí z Nemecka sa v rokoch 2004 až 2013 malo prisťahovať aj do Poľska. Náš severný sused láka viac Nemcov, než napríklad Austrália.
Tento trend si všimol aj nemecký týždenník Spiegel. V roku 2012 priniesol reportáž s portrétmi niekoľkých mladých Nemcov, ktorí robia kariéru v Poľsku. Prirodzene, nejdú tam za priemernou mzdou. Je tu napríklad právnička, či prekladateľ – teda skôr ľudia v slobodných, prípadne manažérskych povolaniach. Stredovýchodnú Európu vnímajú ako priestor príležitostí s rastovým potenciálom, na ktorom sa chcú zviesť. No v rámci správnej konštelácie určitých trendov by sa krajiny V4 mohli navyše stať niečím ako masovým „ústupovým priestorom pre obyvateľov Západu“.
.biela utópia
O fenoméne takzvaného bieleho úteku (white flight) sa najviac hovorí v Spojených štátoch, hoci k nemu dochádza aj v európskych krajinách. O čo ide? Po sťahovaní nízkokvalifikovaných černochov do centier amerických miest v polovici 20. storočia často nasledoval postupný únik ich pôvodných bielych obyvateľov na predmestia. Centrá miest, prichádzajúce o solventných daňovníkov, spustli. Medzičasom sú však tieto migračné trendy komplikovanejšie. V 90. rokoch sa do centier miest začali vracať bohémovia a v nadväznosti na nich zámožnejší príslušníci strednej vrstvy, ktorí prispeli aj k ich obnove. Rasovú mozaiku doplnili prisťahovalci hispánskeho pôvodu. Navyše, na predmestia sa zase presťahovalo aj veľa členov novej farebnej strednej vrstvy...
Lenže na pozadí týchto trendov sa možno odohráva ďalší biely útek, tento raz do mestečiek hlbšie na vidieku. Čierny spoločenský kritik Rich Benjamin dva roky cestoval po najrýchlejšie rastúcich bielych enklávach v USA. V roku 2009 o tom vydal knihu s názvom Hľadanie bielej utópie s podtitulom „Nepravdepodobná cesta do srdca bielej Ameriky“. Ide o mestá ako 78-tisícový St. George v Utahu, 48-tisícový Coeur d´Alene v Idahu, či 200-tisícový okres Forsyth v Georgii. „Bielu utópiu“ (Whitopia) definuje Benjamin ako miesta, ktoré zaznamenali prinajmenšom 6-percentný nárast obyvateľstva od roku 2000, s tým, že 90 percent tohto rastu tvoria bieli a ide navyše o príjemné miesta, kde sa dobre žije.
Hoci je Benjamin čierny, stretol sa pri svojej reportážnej ceste s viac-menej pohostinným prijatím. Miestni ho brali na golf, na rybačku či do cirkevného zboru. Na druhej strane sa stretol aj s postojom: „Jeden černoch je príjemný hosť na večeru, päťdesiat černochov je geto.“ O svojich zážitkoch hovorí na tohtoročnom TEDtalku. V každom prípade, za rastom takmer homogénnych bielych obcí nie je podľa neho ani tak prvoplánový rasizmus. A väčšina obyvateľov bielych utópií ani rasistami nie je. Belošský charakter týchto sídel funguje skôr ako zástupný signál pre vyššie ceny nehnuteľností, priateľskosť, čistotu, pohostinnosť, upravenosť, bezpečie a pohodlie. Únik do „whitopie“ vyznieva ako snaha oživiť čaro útulnej malomestskej Ameriky z 50. rokov, v ktorej vyrastala veľká časť príslušníkov povojnovej generácie.
„Tak veľa z tunajších ľudí sem prišlo z oblastí, kde diverzita dopadla zle,“ upozorňuje Benjamin. Napríklad v roku 1993, po rasových nepokojoch v Los Angeles, malo podľa neho asi 11-tisíc rodín (hlavne bývalých policajtov) opustiť mesto anjelov a presťahovať sa do severného Idaha, kde vytvorili novú, prevažne bielu komunitu.
.vrana k vrane sadá
No biely útek nie je len americký fenomén. Juhoafrickú republiku od pádu apartheidu opustilo odhadom asi pol milióna bielych. Pred kriminalitou, korupciou, čiernym rasizmom a nekompetentnosťou vlády Afrického národného kongresu ušli do Austrálie, Veľkej Británie či na Nový Zéland.
Spojené kráľovstvo taktiež zaznamenáva zaujímavé pohyby svojho pôvodného obyvateľstva. Podľa posledného sčítania ľudu sa medzi rokmi 2001 a 2011 z Londýna vysťahovalo 620-tisíc bielych Britov. Domorodá populácia hlavného mesta klesla v priebehu desiatich rokov zo 4,3 milióna na 3,7 milióna ľudí, aj keď celkový počet obyvateľov Londýna narástol takmer o milión (na 8,2 milióna obyvateľov). Odchádzajúci mierili väčšinou do menších anglických obcí.
„Som presvedčený, že slovenská imigračná politika by mala tak trochu pripomínať headhunting.“
Ideológovia multikulturalizmu snívali o dúhovej spoločnosti, miesto toho sa skôr zdá, že výsledkom ich snažení je viac samovoľnej segregácie. Vyzerá to tak, že ľudia chcú žiť predovšetkým s inými ľuďmi, ktorí sú ako oni sami. Britské migračné trendy neprebiehajú len medzi Londýnom a vidiekom. V rokoch 2001 – 2011 z ostrovného kráľovstva odišli takmer 2 milióny ľudí vo veku 25 až 44 rokov (teda nie dôchodcovia, užívajúci si penziu na španielskom pobreží). Na problém mladých kvalifikovaných Britov, ktorí opúšťajú svoju vlasť kvôli lepším kariérnym vyhliadkam inde, upozornil konzervatívny politik. Aj ďalšia podobná nedávna správa naznačuje, že Briti strácajú časť svojich najbystrejších ľudí a súčasne získavajú veľa prisťahovalcov skôr otáznej kvalifikácie.
.čo z toho vyplýva pre Slovensko?
Dá sa očakávať, že súčasná vlna utečencov z Blízkeho východu našu krajinu aj napriek kvótam z veľkej časti obíde. Jednak nie sme jej cieľom, jednak ani ľudia, ktorí by sem eventuálne mohli byť presídlení na základe diktátu z Bruselu, tu nebudú chcieť zostať. Nejde len o životnú úroveň. V západnej Európe už často majú fungujúce siete príbuzných a krajanov.
V každom prípade, Slovensko by malo debatovať o podobe svojej imigračnej politiky. Nejde o dilemu medzi absolútnou otvorenosťou a úplne zamknutými hranicami. Správna otázka je: koho sem vpustiť, koho nie a o koho sa, naopak, aktívne uchádzať. Som presvedčený, že slovenská imigračná politika by mala tak trochu pripomínať headhunting.
Migračné trendy, ktoré sú pred nami, nebudú len o zbedačených masách z rozvojových krajín, ktoré bažia po živote v najbohatších krajinách EÚ. Mali by sme sa tiež pripraviť na to, že časť pôvodných príslušníkov západoeurópskych národov sa bude obzerať po alternatívnej domovine. Možno nepôjde o milióny ľudí, ale aj pár tisíc Západoeurópanov môže obohatiť našu krajinu. U nich je totiž pravdepodobné, že naozaj pôjde o kvalifikovaných pracovníkov bez kultúrnych prekážok pre prispôsobenie.
Pred tromi rokmi napísal Američan Allan Stevo pozoruhodný článok o tom, ako Slovensko pripomína idylickú tvár Ameriky 50. rokov minulého storočia. A myslel to ako pochvalu. Určitým trendom, ktoré sa presadzujú na Západe, by naša krajina mala vedome odolať a nepreberať ich len preto, že niekto dal na ne „progresívnu“ nálepku. Následne môže ísť o našu komparatívnu výhodu pri uchádzaní sa o západných prisťahovalcov, disponujúcich vysokou mierou ľudského, kultúrneho i finančného kapitálu a súčasne znechutených vývojom u nich doma.
Samozrejme, aby sa Slovensko stalo krajinou, príťažlivou pre šikovných ľudí zvonku, musí sa zo všetkého najskôr stať dobrým miestom na podnikanie, prácu a život pre svojich vlastných obyvateľov.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.