Stupne odlišnosti
Len v skratke: Ide o historický román Kríž hugenotov, ktorého autorom je nemecký spisovateľ Claudius Crönert. Odohráva sa v Berlíne na začiatku 18. storočia, keď v meste vrcholí napätie medzi pôvodným nemeckým luteránskym obyvateľstvom a francúzskymi kalvínskymi prisťahovalcami (takzvanými hugenotmi), ktorých z ich vlasti vyštval po roku 1685 Ľudovít XIV.
Keďže medzi hugenotmi bolo veľké množstvo remeselníkov, obchodníkov a šľachticov, pre katolícke Francúzsko bolo ich vysťahovalectvo mimoriadnou hospodárskou ranou, kým pre prijímajúce protestantské štáty ako Prusko, naopak, ekonomickou vzpruhou. No napriek tomu, že išlo fakticky len o „iných protestantov“, ich prítomnosť v Berlíne nebola miestnymi na začiatku prijímaná úplne bez výhrad. Crönertov román opisuje, ako sa nemeckí luteráni a francúzski kalvíni museli deliť o jeden kostol, čo vyvolávalo spory – neskôr vyriešené vybudovaním námestia Gendarmenmarkt, známeho berlínskeho priestranstva, kde sa z jednej strany týči francúzsky kalvínsky kostol a z druhej strany nemecký luteránsky kostol...
Čitateľ, znalý dnešných konfliktov v spolužití s prisťahovalcami predovšetkým moslimského pôvodu, si pri čítaní románu, samozrejme, položí otázku, či sa dnešní prichádzajúci napokon postupne nezačlenia do našej spoločnosti tak ako tí včerajší. Najskôr sa luteránskemu Prusku zdali aj kalvíni ako „príliš odlišní“, no časom ich zvládli. O ďalších 180 rokov (a jeden Kulturkampf) neskôr sa podarilo stráviť aj katolícke štáty južného Nemecka – hoci začlenenie Rakúska do Ríše sa už Bismarckovi zdalo ako priveľké „sústo". Dnes sa moderná Spolková republika pokúša začleniť svojich Turkov, Maročanov a ďalších.
Alebo je všetko inak?
Samozrejme, nejeden čitateľ by namietol, že dnes je všetko inak a porovnávame neporovnateľné. Veď luteráni, kalvíni alebo katolíci majú stále spoločné to, že sú kresťania. Na túto výčitku by sa dalo odpovedať, že aj keď rozdiely medzi rôznymi kresťanskými vierovyznaniami dnes, v dobe ekumenizmu, už veľký konfliktný potenciál nemajú, neznamená to, že ho nemali v 18. alebo v 19. storočí.
Keď to prenesiem na obsah Martinovho článku, „waspovskému“ (WASP = biely anglosaský protestant) Američanovi z polovice 19. storočia sa katolícki prisťahovalci írskeho, talianskeho alebo východoeurópskeho pôvodu mohli javiť podobne cudzorodo a ohrozujúco, ako sa dnes javia nám tí z moslimských krajín. O tom, že politické inštitúcie a politická kultúra Ameriky sú (v dobrom i zlom) hlboko zakorenené v anglosaskom protestantskom dedičstve Otcov pútnikov a Otcov zakladateľov, by sa dali napísať celé knihy.
Nakoniec, keď Spojené štáty koncom 18. storočia vznikli, bolo len jedno percento ich obyvateľstva katolícke. Vo väčšej miere začali katolíci prichádzať až od polovice 19. storočia. Katolíci boli do 60. rokov 20. storočia väčšinovo voličskou základňou Demokratickej strany, stáli skôr vľavo a bez ich hlasov by sotva bol možný obrovský nárast moci vlády nad americkou spoločnosťou, počnúc F. D. Rooseveltom (aj keď on sám katolík nebol)...
No oveľa dôležitejší protiargument, ktorý možno vzniesť, je podľa mňa iný. Martin Mojžiš sa na dejiny USA pozerá z perspektívy človeka, ktorý žije na prelome 20. a 21. storočia. Pozná Ameriku, ako vyzerá dnes, dlho po príchode a asimilácii miliónov katolíckych prisťahovalcov z Európy. Táto Amerika sa mu v podstate páči, a preto dochádza k záveru, že katolíci Spojené štáty nezničili, hoci si uvedomuje aj existenciu talianskej či írskej mafie – inými slovami, akceptuje, že zžívanie neprebiehalo bez problémov a konfliktov.
No to, či katolíci „zničili USA“, by vedel asi najhodnovernejšie posúdiť „waspovský“ Američan z konca 19. storočia, ktorý bol svedkom toho, ako katolícki prisťahovalci v ďalších desaťročiach zmenili jeho vlasť. Inak povedané niekto, kto dôverne poznal USA pred vlnou katolíckej imigrácie i po nej.
„Otázka je, či inakosť, ktorú títo ľudia po všetkých stránkach prinášajú, nezmení Slovensko i celú Európu natoľko, že sa my pôvodní obyvatelia budeme postupne cítiť ako cudzinci vo vlastnej krajine."
Čo z toho vyplýva pre dnešnú Európu, vystavenú vlne prisťahovalcov z Blízkeho východu a Afriky? Dajme tomu, že masy imigrantov z kultúrne odlišného prostredia náš kontinent „nerozvrátia“ – nech už pod tým rozumieme čokoľvek. No skutočná otázka je, či inakosť, ktorú títo ľudia po všetkých stránkach prinášajú, nezmení Slovensko i celú Európu natoľko, že sa my pôvodní obyvatelia budeme postupne cítiť ako cudzinci vo vlastnej krajine.
Hovorím o čase vzdialenom 20, 30, či 40 rokov do budúcnosti, ktorej sa ešte mnohí príslušníci našej generácie dožijú. No hovorím aj o vzdialenejšej budúcnosti – tá je pre našu generáciu relevantná vzhľadom na spoločné dedičstvo, ktoré odkážeme našim deťom a vnukom. Nie je želateľné, aby naši potomkovia klesli do postavenia nejakých neplnoprávnych Helótov len pre zlé politické rozhodnutia, prijaté počas tejto generácie.
Konfliktné zžívanie sa
Ale v poriadku, veď ani katolíci v USA nezaviedli zákony, ktoré by všetkých Američanov nútili vzdávať hold pápežovi alebo modliť sa k Panne Márii. Martin Mojžiš pripúšťa, že integráciu katolíkov do americkej spoločnosti sprevádzali konflikty, no po čase sa to nejako „utriaslo". Iste, nie sú to len prisťahovalci, ktorí menia svoju novú vlasť, ale aj ich adoptívna domovina vplýva spätne na nich. A po istom prechodnom období, ktoré charakterizujú aj trenice, prijímajú jej prevažujúce móresy.
Lenže dôležité je práve to obdobie vzájomného zvykania si na seba! Je iné spätne, s odstupom 90 rokov, spomenúť jednou vetou existenciu talianskej mafie ako nejaký vzdialený historický relikt a zase niečo iné žiť trebárs v Chicagu v roku 1925, mať tam obchod a musieť platiť výpalné onej mafii.
V súvislosti s masovou imigráciou z Afriky a Blízkeho východu západná Európa práve takéto konfliktné (a dúfajme, že len prechodné) obdobie zažíva. A aj keď možno pripustiť, že na jeho konci bude plná a úspešná integrácia daných etník do západoeurópskych spoločností, dnes má ono prechodné obdobie podobu aj takých fenoménov, ako sú spustnuté prisťahovalecké mestské getá, sporadické hromadné výtržnosti, vraždy zo cti, svadby z donútenia, ženská obriezka, organizovaný zločin či teroristická hrozba.
„Prečo by sme sa mali púšťať do namáhavého, zdĺhavého a v konečnom dôsledku neistého prispôsobovania sa spolužitiu s úplne odlišnou kultúrou, keď jej nositeľov stále ešte máme možnosť udržať väčšinovo mimo Slovenska?"
Ak slovenská spoločnosť masovú imigráciu z kultúrne príliš odlišných častí sveta odmieta, je to práve preto, že nechce podobné javy, spojené s bolestivým vzájomným zžívaním sa, vidieť u nás. Prečo by sme sa mali púšťať do namáhavého, zdĺhavého a v konečnom dôsledku neistého prispôsobovania sa spolužitiu s úplne odlišnou kultúrou, keď jej nositeľov stále ešte máme možnosť udržať väčšinovo mimo Slovenska?
Na záver ešte jedno podpichnutie: Ani diskutabilná premena protestantských základov Ameriky zo strany katolíkov nie je nutne uzavretou kapitolou, hoci prisťahovalecká vlna imigrantov z Írska, Talianska, Poľska, či zo Slovenska do Spojených štátov dávno ustala. V posledných desaťročiach USA zaplavujú predovšetkým hispánski prisťahovalci, aj so široko rozoberanými dopadmi na americkú spoločnosť, kultúru, ekonomiku i politiku. Na dorazenie Ameriky teda zostáva ešte dosť času.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.