Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Septembre mojej generácie

.filip Olšovský .názory

Už vyše týždeň sa každý deň pozerám na hromady tašiek s oblečením, ktorým sa snažíme nájsť nových majiteľov. Nadávam si, do čoho som sa to pustil. Hneď v zápätí to však prebije iný pocit.

Filip Olšovský

V Budapešti sme boli presne pred mesiacom. V tom čase sa o utečencoch na stanici Keleti písalo iba zriedka. Kde-tu sa objavil facebookový status s fotografiou na zemi ležiacich ľudí. Inak bol stále stredobodom imigrantskej témy plot na maďarsko-srbskej hranici a vytrvalé odmietanie kvót. V porovnaní s dnešnou situáciou úplná idylka. Napriek tomu to však vyzeralo tak, že skôr než o upokojenie situácie ide iba o dočasné opadnutie pozornosti. Minimálne tento pohľad sa nám potvrdil aj v Maďarsku.

S odstupom času si najviac spomínam na dve emócie. Prvou bolo zdesenie z výpovedí ľudí, s ktorými sme sa bavili. Je skutočne obrovský rozdiel v tom, či o akomsi Asadovi čítate v médiách alebo počujete jeho meno z úst človeka, ktorému vyvraždil polovicu rodiny. Je rozdiel pozerať sa na smutné fotografie ľudí ležiacich na studenej podlahe stanice a sledovať nad ránom dezorientované deti, ktoré sa na tej istej dlážke budia vedľa svojich rodičov.

Druhá emócia bola ešte silnejšia. Bol to ten pocit úplne najprimitívnejšej spolupatričnosti, o ktorej sa nedá písať bez klišé.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.posledné
.neprehliadnite