.kto bol obeť a kto páchateľ?
Mal to byť rutinný televízny rozhovor pri jazere. Reportérka Alison Parkerová a kameraman Adam Ward práve natáčali príspevok do ranného vysielania televízie WDBJ s Vicki Gardnerovou, šéfkou miestnej obchodnej komory. Boli v priamom prenose, keď k nim pristúpil muž, ktorý si sám navyše celú situáciu natáčal. O pár sekúnd začal po trojici strieľať...
Parkerová a Ward podľahli na mieste, Gardnerová vyviazla so zraneniami. Páchateľ Bryce Williams (vlastným menom Vester Lee Flanagan) svoje video vraždy zavesil na sociálne siete. Do televízie ABC News navyše poslal 23-stránkový manifest, v ktorom zdôvodňuje svoj čin.
„Bol Bryce Williams v skutočnosti obeťou bielej rasistickej homofóbnej spoločnosti, ktorá ho dotlačila k násilnému zúfalému činu?"
Podľa informácií, zverejnených o jeho obsahu v dňoch po masakre, sa sťažoval na „rasovú diskrimináciu, sexuálne obťažovanie a šikanovanie v práci“. Ostatní vraj na neho útočili, lebo „bol homosexuálny čierny muž“. Špeciálne Parkerovej vyčítal rasistické komentáre na svoju adresu. Tvrdil tiež, že ide z jeho strany o odplatu za júnový masaker v černošskom kostole v Charlestone a snahu vyvolať rasovú vojnu.
Bol teda Bryce Williams v skutočnosti obeťou bielej rasistickej homofóbnej spoločnosti, ktorá ho dotlačila k násilnému zúfalému činu? Jeho životopis nasvedčuje niečomu inému.
.vyhľadávanie príležitostí uraziť sa
V roku 2000 sa súdil s bývalým zamestnávateľom, televíziou na Floride, lebo ho vraj vyhodili z rasových dôvodov. Prípad bol uzavretý mimosúdnou dohodou. V roku 2012 začal pracovať pre stanicu WDBJ, ale ohrial sa tam len krátko. Mal mať sústavné konflikty s kolegami, bol vzťahovačný a precitlivený, navyše vedenie nebolo spokojné s jeho prácou. V roku 2013 ho po prepustení musela vyviesť z budovy polícia, lebo dostal záchvat zúrivosti.
Ešte v deň, keď Williams zastrelil svojich bývalých kolegov, ho šéf stanice Jeffrey Marks opísal ako niekoho, s kým sa ťažko pracuje a kto vyhľadával príležitosti, aby sa na rečiach iných ľudí mohol uraziť. Aj po vyhodení z televízie WDBJ sa vraj sťažoval úradom na rasovú diskrimináciu, no šetrenie jeho tvrdenia nepreukázalo.
Napríklad „rasistické“ komentáre Alison Parkerovej mali spočívať v tom, že o činnosti novinárov mimo redakcie hovorila medzi kolegami všeobecne ako o práci „tam vonku v poli“. Williams to vraj bral ako skrytú narážku na južanské polia bavlny, na ktorých černosi pracovali počas otrokárstva. Raz jeden jeho nadriadený doniesol do práce melón pre celý tím a Williams mal pocit, že je to zase nejako namierené proti nemu, lebo má čiernu pokožku.
V ľavicovo-liberálnom newspeaku pre takéto mimovoľne utrúsené a subjektívne „zraňujúce“ poznámky existuje dokonca slovo: mikroagresie! O tom, že vrah z Virgínie bol mimoriadne posadnutý sám sebou, svedčia aj zverejnené zábery z jeho bytu. Vlastne jedinou výzdobou boli jeho vlastné fotografie z mladších rokov, keď chvíľu pôsobil ako model.
.vyžívanie sa v role obete
Samozrejme, nie každý gej alebo černoch, ktorý spácha trestný čin, tak urobil kvôli svojej rasovej či sexuálnej identite. Aj u Williamsa treba hľadať korene jeho zlosti skôr v jeho osobnostných črtách a duševných pochodoch. No onen nadstavbový politický a ideologický zmysel, ktorým on sám chcel ovenčiť svoj čin v očiach verejnosti, je zaujímavý, lebo veľa vypovedá o našej modernej, politicky korektnej dobe.
„Williams bol presiaknutý statusom samozvanej obete“, píše konzervatívny komentátor Ben Shapiro v článku pre spravodajský web Breitbart, v ktorom kritizuje zhadzovanie vraždy na voľnú držbu zbraní zo strany ľavicovo-liberálnych médií. „Vysvetliť Američanom, že nie sú obeťami, by bolo veľkolepým spôsobom ako bojovať proti zlu. Väčšina obetí nie je zlá. No prakticky všetci zlí ľudia si namýšľajú, že sú obeťami, čím ospravedlňujú svoje násilie. Lenže vysvetliť Američanom, že nie sú obeťami, by podkopalo posolstvo demokratov, že všetky menšiny obeťami sú a preto potrebujú väčšiu vládu.“
Shapiro naráža tiež na politiku delenia spoločnosti na základe skupinovej identity, ktorú vo veľkom využívajú militantné černošské a tiež LGBTI organizácie. Samozvaní menšinoví lídri tlačia do hláv príslušníkov svojich skupín, že sú stále obeťami štrukturálneho rasizmu, prípadne homofóbie. Menšinoví lídri tak dávajú sami sebe zmysel existencie, aj keď černosi či gejovia na tom v USA nikdy v dejinách neboli lepšie ako v súčasnosti.
„Nejednoznačnosť v tom, čo má byť ešte považované za rasistické alebo homofóbne, je úmyselná. Príslušníkov väčšiny totiž udržuje v napätí, aby si v prítomnosti menšín krvopotne strážili každé slovo či pohyb."
Jeden príklad, ktorý demonštruje, ako sa posunulo sebavnímanie menšín oproti minulosti: Známy 85-ročný americký čierny ekonóm Thomas Sowell študoval na univerzite ešte v 50. rokoch, v čase rozsiahlej segregácie a zákonnej diskriminácie Afroameričanov. Čierny profesor a vtedajší aktivista Sterling Brown mu predtým, než Sowell odišiel študovať na Harvard, povedal: „A nevracaj sa mi sem s tým, že si zlyhal, lebo bieli ľudkovia boli na teba zlí.“ Čiže napriek objektívne nežičlivému prostrediu a nutnosti preskakovať viac prekážok pri dosahovaní svojich cieľov sa černosi v časoch segregácie nevyžívali natoľko v okázalých prejavoch sebaľútosti.
O pár rokov prišlo zrovnoprávnenie, Sowell sám začal učiť na univerzite, no s hrôzou zistil, že niektorí z novej generácie čiernych študentov sa aj napriek bezprecedentným príležitostiam sústavne sťažujú na belošský rasizmus, cielene ho vyhľadávajú aj v tých najnevinnejších narážkach a ospravedlňujú ním svoje vzdelávacie zlyhania. V týchto postojoch čiernych povzbudzovala aj nová generácia černošských lídrov či previnilo sa cítiace biele ľavicovo-liberálne elity. A čiastočne to pretrváva dodnes.
Môžeme sa teda čudovať tragickým prípadom, ako je čin Brycea Williamsa, keď vzťahovačnú precitlivenosť a mentalitu ukrivdenej obete v príslušníkoch menšín pestujú samotní ich vodcovia?
.ako menšiny manipulujú väčšinou
Černosi či homosexuáli v minulosti naozaj čelili nepeknej perzekúcii. No dnešné posúvanie menšín do úlohy nedotknuteľných posvätných kráv v sebe ukrýva hrozbu opačného extrému. Totiž, že svoju včerajšiu zraniteľnosť začnú zneužívať na manipulovanie celou spoločnosťou za účelom získavania výhod či úľav.
Menšiny to robia tak, že okázalo dávajú najavo svoj pocit zranenia pre mimovoľne utrúsené poznámky príslušníkov väčšiny. Prisudzovanie skrytého rasistického úmyslu za vlasy pritiahnutým konaniam, ako je prinesenie melóna do práce, je zo strany „dotknutých“ celkom vypočítavé. Nejednoznačnosť v tom, čo má byť ešte považované za rasistické alebo homofóbne, je úmyselná. Príslušníkov väčšiny totiž udržuje v permanentnom napätí, aby si v prítomnosti menšín krvopotne strážili každé slovo či pohyb.
Vlastné subjektívne pocity zranenia sa tak stávajú nástrojom moci, ktorou môže príslušník menšiny kývať s majoritou. Je na zvyšku spoločnosti, aby asertívne dala najavo, že so sebou takto manipulovať nenechá a že rovnoprávnosť je niečo iné ako priznávanie skupinových výsad.
.obamov volič a dúhová vlajka
„Áno, homosexuálni čierni muži môžu byť taktiež zabijakmi,“ píše David French v článku na webe konzervatívneho magazínu National Review, ktorý vyšiel deň po krvavej streľbe. „Včerajšie udalosti ukázali, že ktokoľvek môže byť naničhodný vraždiaci fanatik, nezávisle od rasy, sexuálnej orientácie alebo vlajky, ktorú má doma zavesenú.“
O čo ide? Polícia vo Williamsovom byte mala okrem iného nájsť aj dúhovú vlajku, symbol LGBTI hnutia. French, podobne ako ďalší konzervatívni komentátori, sa dotkol dvojitého metra, ktorý používa americká ľavica pri podobných tragédiách. Z útoku belocha na čierny kostol v Charlestone neváhala vytĺkať politický kapitál v podobe diskusie o odstránení konfederačných vlajok z verejných priestranstiev na Juhu USA.
John Nolte si na stránke Breitbart všíma, že o dúhovej vlajke sa po Williamsovom útoku žiadna podobná debata nevedie, aj keď aj ona sa v USA stáva symbolom porušovania občianskych práv – najmä veriacich, napríklad v podobe snáh o existenčnú likvidáciu dodávateľov, ktorým svedomie zakazuje podieľať sa na svadbách osôb rovnakého pohlavia, kampane za prepustenie ľudí, ktorí hovoria, že manželstvo je zväzkom muža a ženy, a podobne.
Mimochodom, jeden z dôvodov, prečo televízna stanica Brycea Williamsa (Flanagana) napomenula v čase, keď pre ňu pracoval, spočíval v tom, že počas svojho príspevku o amerických prezidentských voľbách v roku 2012 mal pripnutý odznak na podporu kandidatúry Baracka Obamu. Porušil tým zásadu nestrannosti spravodajstva. Ako napísal Christopher Manion, v článku pre libertariánsky web lewrockwell.com: „Keď sa Obama dozvedel o dvojnásobnej vražde, zvalil vinu na zbrane. Nepovedal, že Vester Flanagan mohol byť jeho synom.“
Išlo o narážku na prezidentovu reakciu na zastrelenie čierneho mladíka Trayvona Martina v roku 2012: „Ak by som mal syna, vyzeral by ako Trayvon.“ Ťažko si predstaviť, čo by si od médií vytrpel republikánsky kandidát, keby sa k niektorému z nich priznával biely vrah čiernych, netajaci sa rasovými pohnútkami svojho činu.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.