Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poďakovanie

.jaroslav Daniška .názory

Potom, ako kolegom a mne v piatok telefonovala pani Petková, prišlo veľa reakcií, azda možno pridať ešte pár slov.

Vášne vzplanuli najmä okolo mojich slov, ktorými som reagoval na otázku redaktorky Trendu – o ideovom vývoji v .týždni. Menej už o tom, prečo došlo k samotnému odchodu, a teda zmene vnímania plurality na prejav choroby. Ale to je už dnes nepodstatné.

Chcem sa poďakovať čitateľom, kolegom, priaznivcom a najmä kritikom za zaujímavý a azda navzájom často podnetný čas. Byť na týchto stránkach kritikom niektorých rozhodnutí Ivety Radičovej, Viktora Orbána či Roberta Bezáka v čase, keď si väčšina myslela opak, bola pre mňa výzva, ale najmä radosť zo slobody.

Nemyslím si, že pre politiku je dobré, ak vzniknú tábory, ktoré spolu nedokážu vládnuť. Ani keď sa takéto rozdelenie dlhodobo podporuje. Viem, niekedy je na to dôvod, ale pre demokraciu je zdravé, keď prevláda opak. Pre slobodu je dôležité, aby sme si boli vnútorne istí svojimi hodnotami, ale súčasne pestovali vzájomný rešpekt. Najmä ak po Gorile vieme, že padla predstava o morálnej nadradenosti pravice a od roku 1994 (1998, 2011) vždy znovu platí, že pravica a politická ľavica sa navzájom potrebujú. To nie je relativizmus, to je realizmus.

Nie som človekom, ktorého poznačil rok 1968. Som dieťaťom roku 1989. Preto viem, že pre režim na Slovensku bolo dôležité, že VPN zobralo na svoju kandidátku bývalých komunistov a deti bývalých stalinistov a rovnako viem, že malo význam, keď sa Čarnogurský pokúsil zmieriť generáciu tajnej cirkvi s kresťanmi zo SZM a pohrobkami Pacem in Terris. Jedno ani druhé nebolo relativizáciou komunizmu či oportunizmu, naopak, bol to pokus o integráciu, kde pravidlá určovali víťazi. A napriek všetkému, čo sa potom stalo s týmito stranami, politickému režimu v krajine to pomohlo. Hľadať mieru, kde sa ešte pozerať na svet „stranícky“ a kde už stáť na strane režimu, je niekedy ťažké, ale tento rozdiel existuje.

Rovnako nie je automaticky dobré, čo sa dnes deje s médiami. Médiá by mali spájať, nielen komentovať, ale snažiť sa aj pochopiť (čo neznamená akceptovať). Preto som sa snažil, aby bol v .týždni autentický ľavicový stĺpček, preto by som nikdy neškrtol Fica ako Hitlera a preto v klube vychádzali aj texty, ktoré Putina ostro kritizovali, aj sa jeho správanie snažili pochopiť. Jedno ani druhé však nevypovedá o tom, koho volím a s kým sympatizujem.

Ďakujem Štefanovi a kolegom za zaujímavé roky, rád sa za nimi v spomienkach obzriem. Tie zaujímavejšie sú však pred nami.

Dovidenia, priatelia!

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite