Úplne opačný efekt
Pri „priateľoch“ ako Sigmar Gabriel a Emmanuel Macron európska myšlienka vlastne ani nepotrebuje nepriateľov. Ministri hospodárstva Nemecka a Francúzska minulý týždeň zverejnili spoločný článok vo viacerých európskych denníkoch, v ktorom žiadajú pretvorenie eurozóny na „hospodársku a sociálnu úniu“. Čo to má znamenať v praxi?
Podľa výslovných formulácií ministrov pôjde o harmonizovanú daň z príjmov firiem, spoločné pásmo minimálnych miezd a postupný vznik spoločného rozpočtu eurozóny. Ten by podľa predstáv Gabriela a Macrona mal byť napĺňaný z novozavedenej dane na finančné transakcie, respektíve z časti harmonizovanej dane pre firmy. A samozrejme, aj z pôžičiek, čo by znamenalo zrejme spoločné dlhopisy eurozóny.
„Naše hospodárstva by to posilnilo, vytvorilo by to v eurozóne skutočne rovné východiskové podmienky a zaistilo by to, že daňová konkurencia a sociálny dumping nevytvoria zostupnú špirálu, ktorá by viedla k nekoordinovanému znehodnoteniu. Naše rozdielne ekonomiky by to navzájom k sebe priblížilo, posilnilo by to hospodársky potenciál Európskej menovej únie a jasne by to určilo, ktoré opatrenia majú byť centralizované, harmonizované alebo len koordinované“, píšu ministri.
Samozrejme, v realite by nastal presný opak toho, čo si sociálni demokrati (či skôr sociálni inžinieri) Gabriel a Macron sľubujú. Konkurencia nepramení z „rovnosti východiskových podmienok“, ale naopak z ich odlišnosti, vrátane inštitucionálnej súťaže v zatiaľ relatívne flexibilnom spoločnom európskom rámci. Ministri v úvode svojho článku konštatujú, že vzájomné približovanie životných úrovní v členských krajinách eurozóny sa takmer zastavilo. Nuž, a nezastavilo sa práve kvôli existencii eura a problémom, ktoré spoločná mena v niektorých členských štátoch vytvára?
Priplatíme si
Harmonizácia priamych daní je evergreen, ktorý europeisti predkladajú už viac ako desať rokov. No keby sa harmonizovali korporátne dane naprieč eurozónou, jej členské štáty by už nemohli nižšími sadzbami súťažiť o nadnárodný kapitál, čím by sa napredovanie tých chudobnejších ďalej spomalilo. Dirigistický rast, založený na korupčnopudných eurofondoch a Junckerových verejných investíciách nenahradí hospodársky rast, ktorý je výsledkom slobodnej podnikateľskej aktivity.
Navyše, ak by sa vnútri starého kontinentu harmonizovali dane, výsledkom by bol plazivý nárast daňového zaťaženia. Rovnaký vývoj sa dá predpovedať aj po zavedení prípadných nových daní, ktoré by mali napĺňať zvažovaný rozpočet eurozóny. – Dane sa vždy zavádzajú nízke, čím sa neutralizuje potenciálny odpor verejnosti proti nim, no keď už raz existujú, majú tendenciu rásť.
Približovanie minimálnych miezd môže uchu slovenského čitateľa znieť pekne, no ak bude spoločné pásmo nastavené pre našu ekonomiku príliš vysoko, veľa práve nízko kvalifikovaných ľudí príde o prácu, kým ďalší si ju kvôli tomu nenájdu. A potom čo? Budú ich zachraňovať dávky zo spoločného európskeho rozpočtu? Nehovoriac o tom, že Rakúsko, Fínsko a Taliansko ani nemajú celoštátnu minimálnu mzdu.
Návrhy ministrov by si zrejme vyžadovali zmeny existujúcich zmlúv a zriadenie nových flekov (napríklad eurokomisára pre eurozónu) i nových inštitúcií, napríklad v podobe akejsi komory europarlamentu, združujúcej len poslancov krajín eurozóny. Bude zaujímavé sledovať, kto niečo také podporí. O mentálnom svete Gabriela a Macrona svedčí aj to, že o právomociach rozmýšľajú len v rovine „centralizácie“, „harmonizácie“ alebo „koordinácie“. Čo tak zamyslieť sa naopak nad návratom kompetencií späť do rúk členských štátov?!
Posilnenie konfliktných línií
Napokon, jedna vec je ekonomický rozmer návrhu francúzskeho a nemeckého ministra hospodárstva, druhá vec jeho politický rozmer. Gabriel a Macron v úvode článku uvádzajú, že reagujú na „spochybňovanie európskeho ideálu od Grécka až po Veľkú Britániu“, čo je tak trochu kuriózne. Pretože väčšina euroskeptických nálad na starom kontinente sa odvíja od pocitu, že „Európy je príliš veľa“, nie príliš málo. Gabriel a Macron chcú túto situáciu riešiť prostredníctvom „ešte viacej Európy“.
Ako túto ich iniciatívu prijmú príslušníci európskych národov dáva tušiť napríklad internetová debata v denníku Die Welt pod ich článkom, na ktorý je odkaz vyššie. Dominujúca nálada by sa dala zhrnúť nasledovne: Časť Nemcov má pocit, že na zjednotenú Európu začínajú doplácať, zvlášť ak sa má prerozdeľovať stále viac ich peňazí. Lenže inde, napríklad v Grécku, majú zase pocit, že práve Nemecko je zodpovedné za ich útrapy počas vyrovnávania sa s dlhovou krízou a neváhajú vyťahovať proti Berlínu dokonca druhú svetovú vojnu. Na tomto mieste nie je dôležité, kto má pravdu, ale že tieto vzájomné výčitky existujú.
S posilňovaním prerozdeľovacích mechanizmov, ako žiadajú Gabriel a Macron, môžu podobné pocity naprieč Európou len zosilnieť. Nie je to nič nové. V Rakúsko-Uhorsku pred viac ako storočím taktiež dochádzalo k napätiam a sporom medzi Viedňou a Budapešťou kvôli prerozdeľovaniu peňazí dualistického štátu - celkom v duchu debaty, kto na koho dopláca a kto koho brzdí v rozlete. Na vlas podobné napätie existovalo v bývalej Juhoslávii i v Československu pred jeho rozdelením. Žiadny z týchto troch štátov dnes už neexistuje. Mali by sme sa z ich príbehu poučiť.
Zatiaľ nie je jasné, či francúzsky a nemecký minister majú s návrhmi na prestavbu eurozóny vôbec podporu vlastných vlád. Pretože takýchto spoločných článkov a deklarácií už bolo (stačí si spomenúť na iniciatívu Derridu a Habermasa v minulom desaťročí). Každopádne, ak sa myšlienky Sigmara Gabriela a Emmanuela Macrona na „sociálnu úniu“ náhodou zrealizujú, neupevní to zjednotenú Európu, ale naopak prehĺbi už existujúce konfliktné línie. A nezachráni to ani ich úmysel posilniť spoločnú európsku identitu cez rozšírenie výmenného študentského programu Erasmus.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.