Pamätáme si to z vlastnej skúsenosti: premiérom bol Mečiar, krajina stagnovala, noviny písali o demaršoch, porovnávali nás s Bieloruskom a Madelaine Albrightová nás nazvala čiernou dierou. Slovensko zažilo obdobie strachu, keď nevedelo ako a kde skončí.
Ukrajina je dnes v horšej situácii. A to napriek tomu, že tam vládne tá slušnejšia a prozápadná časť elity.
Koncom minulého roka, keď sme si u nás pripomínali 25. výročie pádu komunizmu, patrila Ukrajina k malej skupine štátov, kde bola úroveň HDP na hlavu obyvateľa na nižšej úrovni, ako na konci komunizmu. Už to je hrozná vec, ale situácia sa odvtedy ďalej zhoršuje: HDP v poslednom roku kleslo o takmer 20 percent, inflácia vystrelila, mena prudko oslabila. A dlh sa prudko zvyšuje. Len za rok 2014 vzrástol z 41 na 73 percent voči HDP! To je takmer dvojnásobok - za jediný rok.
Až pri týchto číslach si človek uvedomí, aký slabý a zraniteľný je ukrajinský štát. Zabudnite na porovnania s našim mečiarizmom, slabé sú aj porovnania s Ruskom, Ukrajina je dnes časovaná bomba: a nie kvôli Krymu alebo Donbasu a vojne s Ruskom, tam možno nefunkčnosť štátu pochopiť aj vysvetliť, problémom je nefunkčnosť štátu vo zvyšku krajiny. Len kriminalita v samotnom Kyjeve vzrástla od pádu prezidenta Janukoviča trojnásobne, v krajine je nekontrolovaný predaj zbraní, rozmáhajú sa mafie a štát.. práve to je problém, čo je dnes na Ukrajine štát?
Prezident Porošenko je stále ukrajinský oligarcha, jeho nedávny spor s oligarchom Kolomojským bol na Západe interpretovaný ako súčasť de-oligarchizácie krajiny, ale či je to tak, ukáže až budúcnosť. Podľa niektorých expertov dochádza na Ukrajine k formovaniu proti-porošenkovského tábora, podprovaného viacerými oligarchami. Inými slovami, Kolomojskij bol donútený k ústupkom, ale či to nebude skratka k politickému útoku na Porošenka, napríklad v komunálnych voľbách v tomto roku, dnes nikto nevie. Spory sú aj medzi Porošenkom a premiérom Jaceňukom, definitívne to potvrdia až ďalšie voľby.
Čo by mali v takejto situácii hovoriť v Kyjeve západní politici?
Myslím si, že je čas na politický realizmus.
Ukrajina prišla o Krym a nekontroluje východ svojho územia, ale jedno ani druhé o jej osude nerozhodne. O tom, či Ukrajina prežije ako nezávislý štát, rozhodne to, či si dokáže vládnuť na zvyšku svojho územia. Či dokáže potlačiť kriminalitu v mestách, znížiť infláciu a vyplácať mzdy a dôchodky. Či dokáže pomenovať a ideálne aj vynucovať hranicu medzi policajtmi a výpalníkmi, prokurátormi a mafiánmi, politikmi a oligarchami.
Ukrajincov netreba urážať. Ani nám sa nepáčilo, keď nás Albrightová opísala hrubými slovami. Nezaslúžia si však počúvať ani prázdne reči a učebnicové poučky. Takých vecí sa napočúvajú dosť od tých vyše 500 medzinárodných poradcov.
Ukrajinci potrebujú počuť, že v niečom im nedokáže pomôcť nikto na svete. A musia si pomôcť sami.
So stratou svojho územia sa nemusí zmieriť, dlhodobo sa môže snažiť o návrat do pôvodného stavu, ale vojnu s Ruskom Ukrajina nevyhrá nikdy. A Krym dobyť nedokáže. Ale znížiť kriminalitu, vyberať dane a platiť učiteľky, to musí zvládnuť každý štát. Inak to nie je štát.
Je čas, aby Ukrajina zmenila optiku: to najdôležitejšie sa neodohráva na ich východnej hranici. Najväčší problém je to, čo sa odohráva v Kyjeve.
Ukrajina má mnoho problémov, ale vidina tretieho Majdanu by mala zmeniť priority.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.