Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako nebyť pseudohumanista

.lukáš Krivošík .názory

Do-gooder, Gutmensch, pravdoláskař, pseudohumanista... Snáď každý jazyk má pre neho výraz. Je to onen druh jedinca, ktorý má s inými len tie najlepšie úmysly, akurát nezamýšľaným dôsledkom jeho ľudomilných snáh je, že občas iní trpia. Čo si s ním počať?

Lukáš Krivošík

Ušľachtilý zloduch

V ére hipsterov a korporácií, ktoré sa zaklínajú heslami ako „Nebuďte zlí“, má svet čoraz viac dočinenia s novým druhom zloducha. Zabudnite na vášho obvyklého gaunera, ktorý pácha zlo z nízkych, sebeckých, zištných, nenávistných alebo inak prvoplánovo bezohľadných motívov. Na scénu budú čoraz viac prichádzať ľudia, ktorí chcú ostatným dobre, sú nezištní, či ušľachtilí, no nejakým nedopatrením ich rýdze úmysly zakaždým míňajú cieľ a výsledkom ich snaženia je utrpenie ľudí okolo nich. Na Slovensku im hovoríme „pseudohumanisti“.

Kým starý druh zloducha bol nadštandardne zastúpený v politických stranách, či biznis sfére, tento nový sa vyskytuje všade tam, kde sa združujú ľudia dobrej vôle. Nie je to otázka rasy, národnosti, ani náboženstva. Pseudohumanisti sa dajú nájsť nielen medzi svetskými sociálnymi liberálmi, ale aj v kostoloch. Držia sa desatora a veľa ráz úprimne milujú Boha, len im z Biblie niekto vytrhol tie prvé stránky o Adamovom páde a dedičnom hriechu, takže im chýba realistická predstava o ľudskej prirodzenosti. Vlastne, chýbajúca realistická predstava o ľudskej prirodzenosti je tiež v jadre omylu aj toho úplne sekulárneho pseudohumanizmu, ktorý s vierou nemá nič spoločné.

Aby nedošlo k omylu, nie každý človek, ktorý pomáha druhým, narobí svojím počínaním nevyhnutne galibu. Niektorí ľudia pomáhajú celkom efektívne a reálne zlepšujú životy svojich blížnych, či dokonca celých národov. Avšak pseudohumanista je človek, ktorý to síce myslí dobre, no jeho prostriedky sú vzhľadom k cieľu, či povahe osoby, ktorej chce pomôcť, natoľko nešťastne zvolené, že v konečnom dôsledku spôsobia viac problémov ako úžitku.

Menšiny a anglický „do-gooder“

Je fascinujúce prehrabávať sa slovníkovými definíciami pojmov ako „do-gooder“ alebo „Gutmensch“, ktoré sa snažia vystihnúť podstatu toho, čo na Slovensku nazývame pseudohumanizmus. Len povážte: Pokiaľ ide o výraz „do-gooder“, ten je podľa internetového slovníka anglických slangových výrazov Urban Dictionary „niekto, kto si myslí, že pomáha spoločnosti obhajovaním utláčaných menšinových skupín, hoci v skutočnosti nivočí spoločnosť a ochromuje slobodu prejavu“.

Práca so „znevýhodnenými“, prípadne „diskriminovanými“ menšinami núka pseudohumanistovi (či „do-gooderovi“) široké pole uplatnenia a následne neraz aj sklamania. Vypočítaví jedinci z radov menšín sú totiž na takýchto premotivovaných záchrancov z radov väčšinovej spoločnosti zvyknutí a nenechajú si ujsť príležitosť, aby z dobroty pseudohumanistu pre seba nevyťažili nejakú výhodu alebo úľavu.

No Urban Dictionary ponúka aj ďalšie definície, ktoré zahŕňajú už spomenutý rozpor medzi očakávaniami a nezamýšľanými dôsledkami dobre mienených iniciatív. „Do-gooder“ je „biely liberál. Niekto, kto vie, čo je dobré pre všetkých ostatných a zasväcuje svoj život tomu, aby nám to tlačil dole hrdlom.“ Často sa v angličtine používa aj výraz „bleading-heart liberal“ (teda „liberál s krvácajúcim srdcom“), ktorý má podčiarknuť útlocitnosť ako dominantnú črtu týchto ľudí.

Pseudohumanizmus je tiež často spájaný s lacnou pózou, ktorá umožňuje človeku prechovávať morálnu nadradenosť voči druhým, pretože „do-gooder“ má pocit, že jeho konanie je motivované ušľachtilými pohnútkami, kým ostatných menejcenných smrteľníkov poháňa najmä sebectvo a chamtivosť.

Každopádne, aj pomerne vecná a nezúčastnená definícia na stránke Thesaurus.com konštatuje očividné. „Do-gooder“ je „osoba, pokúšajúca sa naprávať spoločenské zlá spôsobom, ktorý je idealistický, no zvyčajne nepraktický, či povrchný.“

Politická korektnosť a nemecký „Gutmensch“

Slovník nemeckého jazyka Duden zahrnul výraz „Gutmensch“ po prvý raz v roku 2000. Je to podľa neho „naivný človek, ktorý sa zasadzuje za politickú korektnosť alebo sa v zmysle politickej korektnosti chová a to spôsobom, ktorý je vnímaný ako nekritický, prehnaný alebo otravný.“ Spojenie pseudohumanizmu s politickou korektnosťou si zaslúži pozastavenie.

Pseudohumanista (Gutmensch) rád dáva zvyšku sveta okázalo najavo svoje pocity dotknutia a pohoršenia – najčastejšie na Facebooku a Twitteri. A to zakaždým, keď niekto prekročí nejaké módne politicky korektné tabu. Sám alebo v zhode s ďalšími podobne konformnými jedincami následne pseudohumanista požaduje od hriešnika vykonanie sebakritiky, prípadne jeho vyhnanie z verejného priestoru alebo dokonca jeho existenčnú likvidáciu tak, aby si už nikdy nemohol nájsť slušnú prácu. Avšak patetické pohoršovanie pseudohumanistu je viac o jeho osobnej samoľúbosti a stádovitosti – samotné politicky korektné tabu je len prostriedkom na pomastenie si ega...

V nemeckom politickom diškurze sú pojmom „Gutmensch“ najčastejšie označovaní predstavitelia strany Zelených a čiastočne sociálnej demokracie. Odpor proti tomuto fenoménu je súčasťou občianskej reakcie voči 68-ičkárskemu étosu nemeckej politiky, akademickej sféry i časti médií.

Na druhej strane, kritici používania výrazu „Gutmensch“ v roku 2011 vrátili úder a spravili z neho „pseudoslovo roka“ (Unwort des Jahres). Zároveň vytiahli „nacistický kyjak“ (Nazikeule), teda obľúbené obvinenie, že toto slovo používajú len neonacisti. A tak vznikli v nemčine časom iné slová s podobným významom ako napríklad „samozvaní apoštoli morálky“ (selbsternannte Moralapostel) alebo „Humanitäter“ – slovná hračka, ktorá vznikla spojením nemeckých slov „humanita“ (Humanität) a „páchateľ“ (Täter). Pripomína to zriedkavejšie používané slovenské slovné spojenie „páchatelia dobra“.

Pravdoláskari a slniečkoví človiečikovia

Českou obdobou slova „pseudohumanista“ je výraz „pravdoláskař“, novšie sa používa aj „sluníčkoví človíčkové“. O naposledy menovaných napísal výstižný päťdielny seriál novinár Jiří X. Doležal na stránkach týždenníka Reflex (tu si môžete prečítať jeho prvý, druhý, tretí, štvrtý a piaty diel).

Keď sa český ekonóm Tomáš Sedláček pred štyrmi rokmi ocitol na akomsi obskúrnom „zozname pravdoláskarov“ napísal o tom zaujímavý článok s názvom Pravdoláskaři a profesionální cynici. Kladie si v ňom otázku, že ak sú pravda a láska zdrojom výsmechu, čo je potom alternatívou? Čomu vlastne veria kritici pravdoláskarov? Lži a nenávisti?

Tomáš Sedláček, ktorý sa k nálepke pravdoláskara hrdo hlási, tuší na opačnej strane barikády cynikov z povolania. No má naozaj pravdu? Je jedinou alternatívou pseudohumanizmu (pravdoláskarstva) rezignovanie na ideály, staranie sa výhradne o seba a obrnenie sa pancierom profesionálneho cynizmu? 

Myslím, že nie. Aj keď treba priznať, že zištný sebazáujem dokáže vytvárať za určitých podmienok verejné dobrá. Napríklad v podobe podnikateľa, ktorého firma okrem výroby užitočných produktov pre zákazníkov poskytuje tiež zamestnanie množstvu ľudí - hoci majiteľ mohol pôvodne zakladať podnik z čisto osobných zíštných pohnútok. Je to onen postreh Adama Smitha, podľa ktorého obed na stole nemáme, lebo mäsiar chcel nasýtiť naše deti, ale preto, že chcel nasýtiť a zaopatriť svoje vlastné deti. 

To je však svet ekonómie a trhového mechanizmu. Vo všeobecnosti platí, že alternatívou k pseudohumanizmu je proste návrat k poctivému humanizmu.

Byť pseudohumanistom je ľahké. K tomu, aby človek narobil veľa škody, stačí hŕba dobrých úmyslov a ružové okuliare, cez ktoré hľadí na ľudí, ktorým chce pomáhať, či na problémy, ktoré chce riešiť. To humanizmus je ťažký. Vyžaduje si jednak vynaloženie úsilia na získanie poznatkov, jednak tiež kritické sebaspytovanie vlastných motívov, či triezve vnímanie tých, ktorým chce pomáhať.

Ak aj človek pridá svoju ruku k ušľachtilému dielu, nikdy by nemal strácať zo zreteľa, že má pred sebou ľudské bytosti, ktoré si síce zaslúžia uznanie ich dôstojnosti, no vždy treba mať na pamäti i to, že sa ho môžu pokúsiť využiť alebo s ním vybabrať. Prípadne, že o jeho dobre mienený súcit, či pomoc vôbec nestoja a na konci dňa ho miesto poďakovania opľujú.

Netrpezlivosť srdca

Kto chce ostatným dobre, mal by sústavne skúmať vlastné altruistické pohnútky. Ľuďom na pravdoláskaroch nevadí vyzdvihovanie pravdy a lásky, ako sa možno nazdáva Tomáš Sedláček. Skôr im vadí, že tieto veľké slová sú pre mnohých z nich len pozlátkou pre vlastnú samoľúbosť a keď sa ich grandiózne projekty realizujú v praxi, zväčša na ne doplatia obyčajní ľudia. Pod vrstvami pseudohumanistických postojov často možno nájsť skôr akúsi prchavú sentimentálnosť, než ozajstnú pravdu, lásku a dobro, ktorým sú oddaní skutoční humanisti. Rakúsky spisovateľ Stefan Zweig o tom napísal v roku 1939 román s názvom Netrpezlivosť srdca. Nejde o politickú knihu, hoci jeden aspekt pseudohumanizmu vystihuje dokonale.

Zweigov román sa odohráva krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Mladý poručík rakúsko-uhorského jazdectva Hofmiller sa zoznámi s ochrnutou Editou, dcérou maďarského magnáta Kékesfalvu. Keďže je postihnutá, súcití s ňou. No ona sa do neho zaľúbi. Jej otec si začne robiť kvôli istému nedopatreniu nádeje na vyliečenie dcéry, ba pár sa dokonca zasnúbi, o čom poručíkovi kamaráti z kasárne nič netušia a on sa bojí ich posmešnej reakcie. Mladý Hofmiller, ktorý má zmätok v srdci, pletie si sentimentálnosť s láskou a je vystavený protichodným očakávaniam okolia, napokon svojou dvojtvárnou nerozhodnosťou doženie Editu k samovražde.

Doktor Condor (Editin ošetrujúci lekár, čo si sám vzal kedysi za manželku nevidomú ženu, ktorej zrak nedokázal vyliečiť) v jednej chvíli poručíkovi Hofmillerovi hovorí:

„Dobre – vy ste tých dobrých ľudí oklamal z najlepších, najslušnejších pohnútok, ale v našom svete nezáleží na tom, či človek jedná tvrdo alebo mierne, ale len na tom, čo nakoniec dokáže alebo spôsobí. Súcit – krásne! Lenže existuje dvojaký súcit. Jeden, ten zbabelý a sentimentálny, ktorý je vlastne netrpezlivosťou srdca, aby sa ono čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia cudzím nešťastím. – Súcit, ktorý vôbec nie je súcítením, ale len inštinktívnym odvrátením vlastnej duše od cudzieho utrpenia. A potom ten druhý, ktorý jediný má zmysel – ten nesentimentálny, no tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce, a je odhodlaný trpezlivo a so spoluúčasťou vydržať až do konca svojich síl a ešte ďalej. Človek môže človeku pomôcť len keď ide až na koniec, až na trpký koniec, len keď má veľkú trpezlivosť. Len keď sa pritom obetuje sám, len vtedy!“

Je to presne tento dôvod, pre ktorý je skutočný humanizmus taký zriedkavý a vzácny, kým pseudohumanizmus taký rozšírený a lacný. Ten prvý si vyžaduje námahu a autentickú obetu. Ten druhý je len okázalým, hoci vnútorne plytkým, predvádzaním sa.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite