A väčšinou ste to počuli vyslovené v rozhorčenom tóne, ako dehonestujúci fakt. S dodatkom, že máme byť krajinou založenou na znalostnej ekonomike a nie na lacnej práci.
Pre tých, ktorí to považovali za dehonestujú vec, máme dobré správy. Podľa posledných dát z Eurostatu sme dnes najdrahšia pracovná sila v regióne, v prepočte na pracovnú hodinu. Tak sa nám to podarilo, a to aj bez toho, aby sme museli vybudovať znalostnú ekonomiku. Akurát, že čo ďalej?
Mantra o Slovensku ako o krajine s naveky lacnou pracovnou silou bol najväčší sebaklam, ktorým sme sa chlácholili za posledných desať rokov. Vďaka nej názoroví lídri, akademici a analytici uverili, že ako krajina s lacnou pracovnou silou si môžeme dovoliť zvyšovať cenu práce cez dane a odvody. Výsledok je, že dnes máme ako krajina najvyššiu nezamestnanosť v regióne a prácu viac zaťaženú daňami a odvodmi skoro najviac v regióne, hoci všetci tu majú oveľa nižšiu nezamestnanosť (skoro o polovicu).
Tak, ako generácia miklošonomikov pripisovala rovnej dani magické účinky, ktoré rovná daň sama o sebe nikdy nemala, tak si aj súčasná generácia policymakerov vyrobila vlastné božstvo: ukazovateľ podielu daní na HDP.
Slovensko totiž podľa tohto vyzerá, že prácu zdaňujeme málo, lebo podiel daní a odvodov z miezd je menší voči HDP, ako je napríklad priemer EÚ.
Vtip je v tom, že samotný podiel miezd na HDP je u nás výrazne menší ako je priemer EÚ. Zatiaľ čo u nás tvoria mzdy 38,5 percent na HDP, priemer EÚ i eurozóny je až 48 percent.
To znamená, že hoci Slovensko patrí zaťažením práce medzi tie viac zaťažené krajiny v EÚ i regióne, opticky to vyzerá, že v pomere k HDP je to vlastne málo.
Je to jeden z tých príkladov, keď vhodne zvoleným ukazovateľom zakryjete podstatu javu. Najväčšia záhada je, ako sa takýto nepoctivý argument môže tešiť takej obľube a ako nekriticky je prijímaný. Vďaka tomu sa úroveň debaty o daňovom systéme znížila na slogany typu „Nemôžeme mať severské služby za stredoeurópske dane“ a podobné skratky. (Mimochodom, pokiaľ ide o dane z práce, Švédsko, Nórsko aj Dánsko majú nižšie zaťaženie práce ako my.)
.pointa zabolí
To ale zďaleka nie je celá pointa.
Ako ukazuje najnovšia správa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, hospodárenie druhej Ficovej vlády je v sumáre prehra. Deficit verejných financií znížený za štyri roky o jeden percentný bod, aj to na úkor ceny práce, nie je nič iné než zlyhanie. Pomalšie okresávanie deficitu by sa dalo akceptovať, ak by za to prišla nejaká iná protihodnota. Ale tá neprišla.
Súčasný deficit je ale ten menší problém.
Spomeňme si na to, akú chybu spravili Kažimír a Počiatek pred krízou v roku 2007 a 2008, keď v časoch rekordného rastu našej ekonomiky zvýšili vnútornú rovnováhu vo verejných financiách (cyklicky očistené štrukturálne saldo), čo sa nám prudko vypomstilo, keď prišla kríza.
Niečo podobné sa deje teraz. No hoci v 2007 sme netušili, že príde nejaká kríza, dnes vieme, že nás minimálne jedna silná kríza určite čaká. Na našu ekonomiku postupne začne doliehať fakt, že podiel neproduktívnych ľudí v spoločnosti výrazne narastie. Dôsledky tohto trendu na sociálny systém a zdravotníctvo už vieme zhruba odhadnúť. Bude na to treba vynaložiť toľko peňazí, že nás to prinúti zmeniť naše uvažovanie.
Doteraz sme deficitné problémy riešili hlavne rastom podielu daní na HDP, ale keďže sme sa už predražili dosť, tadiaľ cesta nepovedie. Potrebujeme zmenu v rozmýšľaní. Čaká nás turbulentná debata o tom, ako sa pozerať na prerozdeľovanie zdrojov a čo má byť obsahom sociálnej politiky.
Roky, keď každý, kto chcel vyzerať ako chrumkavý policymaker sa tváril, že zvýšime dane a tým pádom budeme tak nejako bližšie k vyspelejším ekonomikám, sú tatam preč.
Chlácholenie cez zavádzajúce ukazovatele bude nanič.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.