.od Ťapákovcov k Tatranskému tigrovi
V rubrike Klub najnovšieho čísla .týždňa píšeme v článku Tajomstvo etnoúspechu o knihe Amy Chua a Jeda Rubenfelda Trojité balenie. Čínsko-židovský profesorský manželský pár z Yale tu na tristo stranách (štvrtinu tvoria len odkazy na zdroje) skúma najpodnikavejšie národnostné a náboženské skupiny Ameriky.
Ich téza v skratke? Podľa autorov sú v kultúrach najdynamickejších etník v rôznych podobách prítomné tri zvláštne črty: Pocit prevahy nad ostatnými, kombinovaný s hlbokým pocitom neistoty a to všetko okorenené mimoriadnou schopnosťou sebakontroly. Spoločne vytvárajú trojité balenie úspechu, ktoré členov týchto skupín poháňa k dosahovaniu veľkých vecí.
Viac o týchto troch prvkoch v článku v tlačenom vydaní. Každopádne, na tomto mieste by som chcel riešiť otázku, či niečo z týchto troch čŕt máme aj my Slováci. Kultúra je premenlivý fenomén a jednotlivé národnostné, či náboženské skupiny môžu túto mimoriadnu skupinovú dynamiku stratiť alebo ju naopak pestovať v závislosti od presvedčení, postojov a zvykov kritického množstva svojich členov.
Slováci počas uplynulého storočia už stihli ukázať, že s nimi treba počítať. Pred sto rokmi sme boli politicky nesvojprávnou súčasťou uhorského štátu na pokraji rozpustenia v maďarskom mori. Je možné, že uvedomelých národovcov nebolo vtedy medzi našimi predkami viac, než 600. Po slovensky sa učilo na sotva desatine ľudových škôl. Stredné a vysoké školy Slováci nemali. Podobne neradostne vyzerala naša ekonomicko-sociálna situácia. Ešte okolo roku 1930 tvorili chudobní bíreši (poľnohospodárski robotníci) a kovoroľníci s ich rodinami približne štvrtinu obyvateľov Slovenska.
Iste, veľa príležitostí na vzmáhanie poskytol Slovákom spoločný štát s Čechmi. No ani po osamostatnení sa nám nevodilo zle. Po počiatočnom odbočení do slepej uličky mečiarizmu Slovensko v minulom desaťročí rapídne rástlo a popri Česku, Slovinsku, či Estónsku patríme k najúspešnejším postkomunistickým krajinám.
No ak sa porovnávame so širším medzinárodným prostredím, sme stále iba priemer. Pritom je možné, že potrebné dynamizujúce faktory, ktoré by nás nakopli k snahe zaradiť sa medzi najvyspelejšie národy na svete, už sú dávno na svojom mieste.
.pocit neistoty
Ak Slovensko bez akýchkoľvek pochýb disponuje niektorou črtou z trojitého balenia Amy Chua a Jeda Rubenfelda, tak je to úzkostlivý pocit neistoty. Ešte v 90. rokoch mala slovenská národná neistota pomerne nekonštruktívnu podobu. Dalo by sa vtedy možno dokonca hovoriť o celonárodnom komplexe menejcennosti. Otvorte si niekedy noviny z toho obdobia.
Asymetria spoločného štátu s Čechmi spôsobovala u mnohých Slovákov prenikavé presvedčenie, že ich národ hrá vo federácii druhé husle. To samozrejme viedlo k chronickým pocitom nedostatočnosti – najmä v porovnaní s okolitými národmi, ktoré sa o svoj národný štát nemuseli deliť s ďalším, navyše dominantnejším národom. Obrazu Slovákov o sebe neprospelo ani to, že vždy sa objavil nejaký český „dobrák“, ktorý im ich nedostatky bolestne a necitlivo pripomenul.
Americký diplomat Paul Hacker túto spoločenskú atmosféru dobre zachytáva vo svojej knihe spomienok s názvom Slovensko 1990-1993.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.