.od Ťapákovcov k Tatranskému tigrovi
V rubrike Klub najnovšieho čísla .týždňa píšeme v článku Tajomstvo etnoúspechu o knihe Amy Chua a Jeda Rubenfelda Trojité balenie. Čínsko-židovský profesorský manželský pár z Yale tu na tristo stranách (štvrtinu tvoria len odkazy na zdroje) skúma najpodnikavejšie národnostné a náboženské skupiny Ameriky.
Ich téza v skratke? Podľa autorov sú v kultúrach najdynamickejších etník v rôznych podobách prítomné tri zvláštne črty: Pocit prevahy nad ostatnými, kombinovaný s hlbokým pocitom neistoty a to všetko okorenené mimoriadnou schopnosťou sebakontroly. Spoločne vytvárajú trojité balenie úspechu, ktoré členov týchto skupín poháňa k dosahovaniu veľkých vecí.
Viac o týchto troch prvkoch v článku v tlačenom vydaní. Každopádne, na tomto mieste by som chcel riešiť otázku, či niečo z týchto troch čŕt máme aj my Slováci. Kultúra je premenlivý fenomén a jednotlivé národnostné, či náboženské skupiny môžu túto mimoriadnu skupinovú dynamiku stratiť alebo ju naopak pestovať v závislosti od presvedčení, postojov a zvykov kritického množstva svojich členov.
Slováci počas uplynulého storočia už stihli ukázať, že s nimi treba počítať. Pred sto rokmi sme boli politicky nesvojprávnou súčasťou uhorského štátu na pokraji rozpustenia v maďarskom mori. Je možné, že uvedomelých národovcov nebolo vtedy medzi našimi predkami viac, než 600. Po slovensky sa učilo na sotva desatine ľudových škôl. Stredné a vysoké školy Slováci nemali. Podobne neradostne vyzerala naša ekonomicko-sociálna situácia. Ešte okolo roku 1930 tvorili chudobní bíreši (poľnohospodárski robotníci) a kovoroľníci s ich rodinami približne štvrtinu obyvateľov Slovenska.
Iste, veľa príležitostí na vzmáhanie poskytol Slovákom spoločný štát s Čechmi. No ani po osamostatnení sa nám nevodilo zle. Po počiatočnom odbočení do slepej uličky mečiarizmu Slovensko v minulom desaťročí rapídne rástlo a popri Česku, Slovinsku, či Estónsku patríme k najúspešnejším postkomunistickým krajinám.
No ak sa porovnávame so širším medzinárodným prostredím, sme stále iba priemer. Pritom je možné, že potrebné dynamizujúce faktory, ktoré by nás nakopli k snahe zaradiť sa medzi najvyspelejšie národy na svete, už sú dávno na svojom mieste.
.pocit neistoty
Ak Slovensko bez akýchkoľvek pochýb disponuje niektorou črtou z trojitého balenia Amy Chua a Jeda Rubenfelda, tak je to úzkostlivý pocit neistoty. Ešte v 90. rokoch mala slovenská národná neistota pomerne nekonštruktívnu podobu. Dalo by sa vtedy možno dokonca hovoriť o celonárodnom komplexe menejcennosti. Otvorte si niekedy noviny z toho obdobia.
Asymetria spoločného štátu s Čechmi spôsobovala u mnohých Slovákov prenikavé presvedčenie, že ich národ hrá vo federácii druhé husle. To samozrejme viedlo k chronickým pocitom nedostatočnosti – najmä v porovnaní s okolitými národmi, ktoré sa o svoj národný štát nemuseli deliť s ďalším, navyše dominantnejším národom. Obrazu Slovákov o sebe neprospelo ani to, že vždy sa objavil nejaký český „dobrák“, ktorý im ich nedostatky bolestne a necitlivo pripomenul.
Americký diplomat Paul Hacker túto spoločenskú atmosféru dobre zachytáva vo svojej knihe spomienok s názvom Slovensko 1990-1993. Keď išlo napríklad o zahraničné stáže pre československých odborníkov, tie sa rozdeľovali z Prahy a stávalo sa, že na Slovákov už nezvýšilo miesto. A takýchto malých dennodenných príkorí bolo mnoho. Hacker slovenské pocity vnímal empaticky, pretože v podobnom postavení ako Slovensko oproti Česku v spoločnom štáte sa nachádzal aj jeho bratislavský konzulát vo vzťahu k americkej ambasáde v Prahe...
Na individuálnej úrovni môže byť komplex menejcennosti sprevádzaný buď vzťahovačnou precitlivenosťou na akúkoľvek kritiku alebo naopak prehnanou kritickosťou. V 90. rokoch sme tu zažívali obe polohy. Pre nacionalistickú časť Slovákov svedčila akákoľvek kritika čiastkových pomerov o zlých úmysloch kritizujúceho voči Slovensku ako takému. Pokiaľ sa niekomu nepáčila napríklad úroveň služieb v Tatrách, považovalo sa to za útok na Tatry, respektíve Slovensko samotné. Keď sme sa za Mečiara dostali do medzinárodnej izolácie, bolo to interpretované tak, že Západ Slovensku úmyselne krivdí a nedoceňuje jeho špecifiká. Na druhej strane, občianska časť verejnosti bola až prehnane kritická. Všetko slovenské jej bolo príliš provinčné a nie dosť dobré. Nacionalisti im kvôli tomu nadávali do „svetoobčanov“.
Po získaní samostatnosti a najmä po páde mečiarizmu sa tieto vzorce začali meniť. Slováci prekonali svoj komplex menejcennosti tým, že získali vlastný štát, čo znamená v určitom zmysle rovnoprávnosť s ostatnými národmi. Štáty sú veľké i malé, no na úrovni diplomatických vzťahov sa navzájom rozpoznávajú a uznávajú. Slovákom toto rovnocenné prijatie druhými pomohlo, aby sami seba vnímali ako plnohodnotný národ. Štandardizácia našej zahraničnej politiky a integrácia Slovenska do EÚ po splnení vstupných podmienok navyše presvedčili Slovákov, že svet nie je proti nám spriahnutý a zaujatý, pokiaľ sa chováme normálne. Ba dokonca, že môžeme zažívať medzinárodné úspechy, o ktoré sa nepotrebujeme s nikým deliť.
Pokles uboleného nacionalizmu umožnil aj občianskej verejnosti, aby jej príslušníci opustili kozmopolitný kŕč a nanovo objavili slovenské divadelné, či výtvarné umenie. – Trend, ktorý si všíma napríklad Štefan Hríb v minulotýždňovom rozhovore s herečkou Petrou Vajdovou. Deväť z desiatich hipsterov dnes uznáva, že slovenské môže byť pokojne „cool“.
Dnešné pocity neistoty už nie sú existenčné. Majú skôr podobu zdravej nespokojnosti s vecami, ktoré na Slovensku nefungujú a vyžadujú si zmenu. Najmä v spojitosti s pretrvávajúcim zaostávaním v životnej úrovni a korupcii politiky. Zvlášť rozšírená je táto nespokojnosť medzi mladšou generáciou. A nemali by sme sa jej báť, ale skôr ňou podkúriť.
Chua a Rubenfeld konštatujú, že nespokojnosť môže byť veľmi konštruktívnou silou. Keď boli napríklad Spojené štáty v 19. storočí ešte mladou republikou, poháňalo ich podceňovanie zo strany Európy, aby sa jej snažili vyrovnať. Podobne sa Japonsko v ére Meidži snažilo rýchlou modernizáciou kompenzovať svoje zahanbenie zo zaostávania za Západom.
Ak sa naučíme systematicky premieňať našu nespokojnosť s čiastkovými spoločenskými problémami na politickú, či občiansku akciu za ich nápravu, pôjde o obrovský prielom. Slovensko tak získa mechanizmus ako sústavne a prirodzene zlepšovať svoje fungovanie.
.pocit prevahy
Neistôt sa v slovenskej duši skrýva dosť. No čo s pocitmi prevahy? Slováci nepovažujú sami seba za Bohom vyvolený národ, ako Židia. Ani nemôžu pocity nadradenosti čerpať zo starobylosti svojej civilizácie ako trebárs Číňania, Indovia, Libanonci (potomkovia Feničanov) alebo Iránci (potomkovia Peržanov). Zvyk starých Grékov hľadieť na cudzincov ako na menejcenných „barbarov“ – dokonca aj vtedy, keď sú vyspelejší ako my – by dnes zaváňal rasizmom.
Veľa národov sa snaží vystužiť svoju minulosť mytologickými vypchávkami. Ak aj oklamú samé seba, ich susedia sa na tieto pokusy dívajú zväčša s pobavením. Si len spomeňme na snahu premenovávať obyvateľov Veľkej Moravy na „starých Slovákov“. Lenže na hrdosť, ktorá oduševňuje k činom, nepotrebujete slávnu minulosť až k dinosaurom. Iste, je užitočné spoznávať a približovať širokej verejnosti veľké a inšpirujúce postavy zo slovenských dejín – niečo, o čo sa tento časopis vždy snažil.
No hrdosť sa dá čerpať aj z nášho „self-made“ príbehu. Teda vnútorne prijať a zmieriť sa s tým, že Slováci vstupovali do modernity ako národ, zdecimovaný politicky, ekonomicky, sociálne i kultúrne, no odvtedy dokázali urobiť nesmierne pokroky v snahe vyrovnať sa okoliu. Nešlo o samozrejmý príbeh. Kým Slováci počas minulého storočia nastúpili na trajektóriu postupnej politickej i ekonomickej emancipácie, susední Maďari v rovnakom čase stratili svoju tisícročnú ríšu, prehrali dve svetové vojny, prešli si jednou z najhorších hyperinflácií v dejinách a od roku 1980 zažívajú bezprecedentný populačný úbytok.
Minulosť zmeniť nedokážeme, no budúcnosť stále máme vo svojich rukách. Niektoré úspešné národy nemotivuje ani tak veľkolepá história ako mesianistická vízia zajtrajška. Disponujú ňou nielen Rusi, ale aj Židia, či Američania (Manifest Destiny). Týka sa niečo z toho aj nás? Rôznorodé osobnosti ako katolícky pápež Ján Pavol II., či protestantský kazateľ David Wilkerson, predpovedali Slovensku zvláštne poslanie v Európe 21. storočia. Najmä pokiaľ ide o kresťanské obrodenie starého kontinentu.
Náboženskou vierou motivovaný mesianizmus môže byť mocnou silou (v dobrom i zlom), ktorá si žije svojím životom dokonca v sekularizovanej podobe. Vlastne nie je dôležité, čo by mimoriadnym poslaním Slovenska mohlo byť. V praxi môže národný mesianizmus oduševňovať nositeľov mnohých agend. Každopádne, náboženstvo súvisí tak trochu aj s posledným bodom trojitého balenia.
.sebakontrola
„Úspech si žiada viac ako len motiváciu, dokonca viac, než iba naliehavú túžbu domôcť sa vyššieho postavenia“, píšu Chua a Rubenfeld vo svojej knihe. „Sila vôle a húževnatosť tvárou v tvár protivenstvám sú rovnako dôležité.“
Schopnosť odolávať pokušeniam na okamžité uspokojenie svojich túžob v prospech väčšej odmeny v budúcnosti tiež spadá do tejto kategórie. Ide o dôležitý predpoklad vytvárania kapitálu v mnohých jeho podobách, o čom sme písali napríklad na tomto mieste. Dobrou správou je, že človek i skupiny, do ktorých patrí, sa môžu zlepšovať v schopnosti mať impulzy, ktoré nami kývajú, pod kontrolou.
Ustanovenia Mojžišovho zákona u Židov, Weberovská pracovná etika protestantov, či sekulárne buržoázne cnosti, ktoré analyzuje poľská sociologička Maria Ossowska vo svojom brilantnom diele Meštianska morálka. – Toto sú kultúrou prenášané formy pestovania individuálnej sebakontroly, ktoré majú dosah aj na ekonomickú aktivitu.
Čo z toho vyplýva pre Slovensko? Buržoázne cnosti sa celkom dobre držia v našej strednej vrstve. Silne sú prítomné v rodinách, ktorých členovia boli už pred nástupom komunistov súčasťou strednej vrstvy, aj keď ich režim obral o živobytie a poslal do kotolní. Čo však so zvyškom populácie? Treba našich katolíkov azda prerábať na Židov, mormonov alebo kalvínov? To by bolo sociálne inžinierstvo.
Pokiaľ ide o slovenský katolicizmus, otázkou skôr je, ako stavať na ľudovej zbožnosti, ktorú tu už máme. Na premenu vnútra človeka by mala nadväzovať aj snaha o premenu vonkajšieho sveta. Nehovorím o nejakom vágnom ocenení „kresťanských hodnôt“. Praktizovaná viera je obrovskou školou sebakontroly a zvládania emócií, či pudov. Veľa ľudí sa dnes utieka k ezoterike, či východným náboženstvám, lebo si myslia, že tradičná viera ich predkov im nemá čo nové ponúknuť. To je však omyl.
Katolícka tradícia je ako povala plná zabudnutého haraburdia, ktoré je pritom stále použiteľné, len ho treba trochu oprášiť. Dobrým príkladom je koncept kardinálnych cností, ktorý kresťania prevzali od starých Grékov. Ide o výborný spôsob ako posilňovať svoj charakter a zvládať temperament. Len ho farári málo propagujú. V súčasnosti tento koncept oživujú aspoň laickí kresťania ako francúzsky odborník na vodcovstvo Alexandre Havard, ktorého skvelá kniha Cnostné líderstvo práve prichádza do našich kníhkupectiev.
K tomu treba pridať koncept, ktorý mimoriadne vyzdvihoval najmä známy katolícky teológ slovenského pôvodu, Michael Novak: Skutočnosť, že Boh nás stvoril na svoj obraz znamená, že sme ako ľudia „tvorcami“, čo by nás malo povolávať k aktívnemu a kreatívnemu prístupu k svetu. Keby slovenskí kňazi viac hovorili veriacim ako pestovať cnosti, oslobodiť sa od otročenia nerestiam, prípadne ako kreatívne pretvárať svet okolo seba, zo slovenského katolicizmu by sa mohla stať sila, ktorá pripravuje nielen vnútro človeka na večný život, ale zároveň ho viac oduševňuje pozitívne pretvárať svoje prostredie.
.slovenské storočie?
Chua a Rubenfeld konštatujú, že kultúrne základy sebakontroly ohrozujú najmä módne vzdelávacie teórie v duchu hesla „cíť sa dobre a uspokoj sa s málom“, a tiež populárna kultúra aj s jej na prítomnosť zameraným mottom: „žijeme len raz, práve tu a práve teraz...“ Konzumné a hedonistické posolstvá popkultúry sú protivetrom najmä pre rodičov, ktorí chcú vychovávať svoje deti k opačným hodnotám. A tak nie je vylúčené, že miesto pestovania sebakontroly budeme v 21. storočí skôr nútení bojovať proti jej pokračujúcej erózii...
No celá vec má širší kontext, ktorý súvisí so všetkými prvkami trojitého balenia. Dnes čelíme otázke: Bude Slovensko počas tohto storočia pokračovať v nastúpenej trajektórii úspechu? Alebo nás kombinácia demografického úpadku a odlivu mozgov, spôsobených zlým každodenným výkonom politiky, uvrhnú do sociálneho konfliktu, v ktorom sa rôzne skupiny obyvateľstva budú snažiť urvať si čo najväčší kus zmenšujúceho sa koláča pre seba? Obe vyústenia sú možné.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.