Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo by stála neutralita Slovenska?

.lukáš Krivošík .názory

Kým Českom prechádzal americký vojenský konvoj, Slovensko si pripomenulo 11. výročie vstupu do NATO. Niektorí by chceli, aby sme z Aliancie vystúpili. Vyplatilo sa historicky štátom, že boli neutrálne? A koľko by nás neutralita stála?

Lukáš Krivošík

Verejná diskusia o tom, či si krajina má svoju obranu riešiť kolektívne (v aliancii s inými štátmi) alebo sama, je legitímna. Minulé storočie sme v Európe videli úspešné i menej úspešné príklady neutrálnych štátov. No v zásade všetky tieto príbehy majú jednu spoločnú pointu:

Neutralita nie je niečo, čo vám veľkoryso garantujú druhí prostredníctvom nejakého kusu papiera. Vašu neutrálnu pozíciu v rodine štátov si ako krajina musíte vedieť obhájiť tým, že budete vyžarovať silu, ktorá je dostatočne odstrašujúca, aby si s vami nikto nezačínal.

Chcete príklad? Pozrime si niekoľko „prípadových štúdií“ politiky neutrality z minulosti.

Belgicko 1914 a Ukrajina 2014

V roku 1839 európske veľmoci, vrátane Veľkej Británie a Pruska, podpísali dokument, ktorému sa hovorilo londýnska dohoda. Táto mala garantovať nezávislosť a „trvalú“ neutralitu Belgicka. V roku 1867 bola potom podpísaná takzvaná druhá londýnska dohoda, ktorou sa mocnosti popri Belgicku zaviazali rešpektovať rovnako „trvalú“ neutralitu Luxemburska. Jednou z jej podmienok bola demontáž pevnostného systému, vďaka ktorému mesto Luxemburg prezývali „Gibraltárom severu“. Slovami Otta von Bismarcka: „Výmenou za luxemburskú pevnosť sme dostali neutralitu krajiny a garanciu, že pretrvá večne.“

No v medzinárodných vzťahoch treba brať pojmy ako „večnosť“ alebo naopak „dočasnosť“ s rezervou. V auguste 1914 vpochodovali nemecké vojská do Belgicka i Luxemburska, lebo obe krajiny im stáli v ceste pri pochode na Paríž. Porušenie belgickej neutrality bolo impulzom pre Veľkú Britániu, aby vyhlásila vojnu Nemecku. Vtedajšieho ríšskeho kancelára Bethmann-Hollwega veľmi roztrpčilo, že Londýn išiel do vojnového konfliktu kvôli (podľa jeho slov) „zdrapu papiera“. Že na tom „zdrape“ bol aj nemecký podpis, ho netrápilo.

Okupácia Belgicka a Luxemburska trvala až do roku 1918. Obe krajiny sa k politike neutrality neskôr vrátili. A čo sa nestalo? V máji 1940 boli Nemeckom okupované opäť. Po druhej svetovej vojne sa už Belgicko a Luxembursko k politike neutrality nevrátili. Naopak, v roku 1949 patrili medzi zakladajúce štáty NATO.

Príklad Belgicka a Luxemburska v niečom pripomína súčasnú pozíciu Ukrajiny. V decembri 1994 sa Spojené štáty, Rusko a Veľká Británia v Budapešti zaviazali, že budú rešpektovať nezávislosť, suverenitu a hranice Ukrajiny. Kyjev sa na oplátku vzdal tretieho najväčšieho jadrového arzenálu na svete. O dvadsať rokov neskôr jeden zo signatárov dohody anektoval Krym.

Osud Budapeštianskeho memoranda je mementom pre každú krajinu, ktorá v súčasnosti disponuje jadrovými zbraňami a zvažuje, že by sa ich dobrovoľne vzdala. Ponaučenie? Nevymeníš jadrového holuba v hrsti za vrabca papierových veľmocenských garancií na streche.

Úspešné neutrálne príbehy: Švajčiarsko a Fínsko

Belgicko, Luxembursko a Ukrajina sú príkladmi toho, že bezzubá neutralita, ktorá sa spolieha na milosť iných, nemá nijakú cenu. Krajina nemusí byť veľmoc, aby jej neutralita bola rešpektovaná, no mala by vyžarovať, že útok by bol pre potenciálneho agresora nákladnou záležitosťou.

Švajčiarsko je historicky zrejme najúspešnejším príkladom neutrálnej krajiny, lebo presne túto nákladnosť vyžarovať dokázalo. Počas druhej svetovej vojny Nemecko pripravovalo plány na ovládnutie tejto alpskej krajiny (operácia Tannenbaum). Napokon ich nerealizovalo. Švajčiari boli silne motivovaní brániť sa, každý muž s puškou bol potenciálny vojak, navyše obrancom hral do karát ťažko prístupný terén. Obranný potenciál Álp bol ešte umocnený pevnostnými systémami, do ktorých Švajčiarsko veľa investovalo.

Okolnosti neutrality tej-ktorej krajiny sú vždy veľmi špecifické. Zaujímavým prípadom je Fínsko. Pred druhou svetovou vojnou mu neutralita veľmi nepomohla. Sovietsky zväz naň zaútočil v takzvanej Zimnej vojne na prelome rokov 1939 a 1940. Aj keď Fíni napokon museli pristúpiť na sovietske požiadavky, Moskva zaplatila za boje v nehostinnom severskom teréne vysokú cenu.

Po roku 1945 sa ZSSR uspokojil s fínskou neutralitou a netrval na nastolení komunistickej vlády ako inde vo svojej sfére vplyvu. Hlavný záujem Moskvy sa sústredil na strednú Európu, takže škandinávske krídlo bolo vedľajšie. Treba však dodať, že zahraničná a čiastočne i vnútorná politika Helsínk bola počas Studenej vojny v istom zmysle limitovaná susedstvom so Sovietskym zväzom. Napríklad v roku 1948 Fínsko odmietlo Marshallov plán. Dnes má päťmiliónové Fínsko približne 36-tisícovú armádu, na ktorú ročne vynakladá asi 2,7 miliardy eur a taktiež zavedenú základnú vojenskú službu.

Koľko stojí neutralita

Ak je reč o súčasnosti, Švajčiarsko a Rakúsko sú neutrálne krajiny, porovnateľné so Slovenskom rozlohou i počtom obyvateľstva, kým Fínsko len počtom obyvateľstva. Ako však vyzerá toto porovnanie, keď sa vezmú do úvahy výdavky na obranu?

Slovensko, ktoré je členom NATO, vynaložilo vlani 745 miliónov eur na svoju asi 14-tisícovú armádu. Keby sme boli poctivý člen a na obranu by sme vynakladali 2 percentá HDP, ktoré od nás Aliancia teoreticky požaduje, stáli by nás ozbrojené sily asi 1,5 miliardy eur. Je to dosť, no stále menej, než na obranu vynakladajú neutrálne európske krajiny.

Pre porovnanie, skoro rovnako veľké Švajčiarsko, ktoré má 8 miliónov obyvateľov, vynakladá na obranu každý rok medzi 4 a 5 miliardami eur. Alpská krajina má stále zavedenú povinnú vojenskú službu a v zbrani slúži okolo 135 tisíc vojakov, čo je skoro desaťnásobok oproti veľkosti slovenskej armády. Asi netreba spomínať, že pravdepodobnosť útoku zo strany Spolkovej republiky, Francúzska, Lichtenštajnska, či iného suseda Švajčiarska je veľmi nízka. No Švajčiari si cenia svoju nezávislosť a sú pripravení obetovať jej osobný čas i peniaze.

Susedné Rakúsko dosiahlo výmenou za prísľub, že nevstúpi do NATO, stiahnutie sovietskych vojsk zo svojho územia v polovici 50. rokov. Neutralita sa tak stala základným stavebným kameňom jeho nezávislosti i národnej identity. No ani Rakúsko sa nespolieha výlučne na cudzie záruky.

Osemmiliónová krajina disponuje oveľa menšou armádou ako Švajčiarsko (asi 30-tisícovou), no stále na ňu vynakladá okolo 2,4 miliardy eur ročne. Rakúsko má zavedenú základnú vojenskú službu, ktorá trvá 6 mesiacov. V roku 2013 sa uvažovalo o jej zrušení a zavedení plne profesionálnej armády, čo však väčšina Rakúšanov v referende odmietla. Náš juhozápadný sused sa teda vojensky drží vo forme, aj keď s výnimkou Švajčiarska a Lichtenštajnska je obklopený len členmi NATO.

Tri otázky odporcom slovenského členstva v Aliancii

O čom všetky tieto čísla svedčia? Odporcovia slovenského členstva v Severoatlantickej aliancii by sebe i spoluobčanom mali dať odpoveď na dve zásadné otázky:

1.) Ste pripravení podporiť po prípadnom vystúpení SR z NATO trojnásobné alebo štvornásobné navýšenie vojenských výdavkov tak, aby zodpovedali statusu neutrálnej krajiny, ktorá je odkázaná výlučne sama na seba?

2.) Ste pripravení podporiť návrat povinnej základnej vojenskej služby pre slovenských mužov?

Reči o „agresívnom vojenskom pakte“ a neutralite sú fajn, no za samostatnú obranu si treba priplatiť a obetovať niečo z vlastného pohodlia. Aby bolo jasné, Slovensko by malo viac ako dnes dbať o svoju obranu, či už bude v NATO alebo nie. Len rozdiel v oboch prípadoch je, o koľko (prípadne koľkonásobne) viac.

Samozrejme, mohli by sme aj po vystúpení z NATO držať obranné výdavky nízke - s rizikom, že sa nám to neskôr vypomstí. Ak nechceme podstupovať finančné i nefinančné náklady toho, že sme štát (či už v NATO alebo mimo neho), mali by sme si položiť otázku, či vôbec chceme byť nezávislou republikou a radšej to tu celé nerozpustíme.

Niektorí čitatelia by mohli namietnuť, že všetky zmienené neutrálne krajiny sú bohatšie ako Slovensko a preto logicky majú aj vyššie výdavky na obranu. No vojenské výdavky nie sú determinované len možnosťami krajiny, ale aj nárokmi vonkajšieho bezpečnostného prostredia. Inak povedané, relatívne chudobnejšia krajina, ktorá sa nachádza v bezpečnostne exponovanej časti sveta, musí na obranu dávať v konečných číslach porovnateľne so svojimi susedmi, inak nedosiahne potrebný odstrašujúci efekt.

Prípadný odchod z NATO by však mal aj iný druh nákladov. Medzinárodná pozícia Slovenska by sa zrejme oslabila. Hoci vzťahy s Maďarskom sú dnes korektné, nemôžeme vylúčiť opakované snahy budapeštianskych vlád testovať suverenitu Slovenska iniciatívami akou bol napríklad zákon o občianstve zahraničných Maďarov. Zvlášť, ak by sa na juh od našich hraníc dostali k moci radikálnejšie vlády, než doteraz. Tretia otázka, na ktorú by teda odporcovia slovenského členstva v NATO mali dať odpovedať, znie:

3.) Aký vplyv na slovensko-maďarské vzťahy by malo, keby Maďarsko zostalo členom najsilnejšej vojenskej aliancie na svete, kým Slovensko nie?

Iste, podobný stav tu už bol. Maďarsko vstúpilo do Aliancie v roku 1999, kým Slovensko až v roku 2004. No vtedy bolo jasné, že naša krajina čoskoro do NATO vstúpi, len zmeškala vlak prvej vlny rozširovania. To bola iná situácia oproti prípadnému vystúpeniu v súčasnosti. S výnimkou Grécka a Turecka, čo sú špecifické prípady, Aliancia generuje mier aj tým, že vyrovnáva relatívnu váhu historických nepriateľov a tlmí ich náchylnosť k vzájomným konfliktom. Bez NATO by sme mohli upadnúť do starých koľají dávnych sporov.

Ďalšia vec sú medzinárodné investície. Všetky štáty V4 sú dnes v NATO, preto bezpečnosť pre potenciálnych zahraničných investorov nie je témou. Zaujímajú ich náklady a vzdelanosť pracovnej sily, či kvalita regulačného prostredia. No ak by sa Slovensko bezpečnostne vznášalo niekde vo vzduchoprázdne, mohlo by nás to znevýhodniť v medzinárodnej súťaži o kapitál. Nikto nebude stavať u nás fabriku a riskovať, že za pár rokov mu to vyvlastní nejaký ruský oligarcha.

Je iróniou, že neutralita by vyvolala nutnosť vynakladania ďalších peňazí na obranu a súčasne by zrejme podkopala ekonomickú základňu krajiny. Diskusia o našom členstve v NATO je možná. Len by jej aktéri mali rozumieť ekonomickým a politickým súvislostiam, v ktorých Slovensko existuje.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite