Plavba života
Udialo sa to pri návšteve Národnej galérie umenia vo Washingtone. Jedna štvorica na seba nadväzujúcich obrazov hlboko zasiahla niečo v mojom vnútri. Premýšľal som o nich ešte niekoľko dní. Po uistení, že sa to smie, som si ich dokonca odfotil mobilom. Išlo o sériu olejomalieb s názvom Plavba života, ktorú v roku 1842 namaľoval americký umelec Thomas Cole.
Na prvom obraze, s názvom Detstvo (čitateľ si ho môže pozrieť tu), vidieť čln s nemluvňaťom a anjelom v pozadí. Rieka, po ktorej loďka kĺže, je obklopená kvetmi v jasných farbách. - Nádherná symbolika hravej bezstarostnosti útleho detstva, kedy sa všetko zdá zaujímavé a vzrušujúce, pričom anjel strážny je vždy nablízku, aby úzkostlivo bdel nad každým naším krokom.
Druhý obraz, s názvom Mladosť, je ešte príznačnejší. Z dieťaťa je zrazu mladík, ktorý sám riadi kormidlo loďky svojho života. S nadšením vzhliada k veľkolepému vzdušnému zámku, vyrastajúcemu z oblakov. Anjel strážny stojí zatiaľ na brehu a vyprevádza dospievajúceho mládenca do životného obdobia, kedy sa cítime nezraniteľní a schopní dosiahnuť akýkoľvek cieľ, či zdolať akúkoľvek výzvu. Z miesta, odkiaľ sa mladík plaví, to vyzerá, že rieka smeruje priamo k vzdušnému zámku. No z pohľadu pozorovateľa vidíme, že sa ďalej po prúde v skutočnosti ostro stáča doprava, smerom k nebezpečne vyzerajúcim útesom.
Najdramatickejší je tretí obraz série, s názvom Dospelosť. Muž v člne medzičasom dozrel a narástla mu brada. Kormidlo sa odtrhlo a jeho loď unáša prúd rieky do spenených divokých vôd, z ktorých vytŕčajú skaly. Tok pokračuje ďalej úzkym terénom, až sa vleje do Oceánu večnosti na pozadí.
Okolitá scenéria je nehostinná a drsná. Vznášajú sa nad ňou čierne oblaky búrky medzi ktorými pozorné oko rozpozná tri vznášajúce sa mátožné postavy. Podľa výkladu Thomasa Colea znázorňujú Samovraždu, Nestriedmosť a Vraždu, keďže človek je v najzúfalejších chvíľach svojho života v pokušení zabiť sa, prepadnúť závislostiam alebo vziať život nepriateľom, ktorí ho ohrozujú. No z obrazu sála aj nádej. Muža v člne z výšky stále pozoruje jeho strážny anjel, aj keď on ho nevidí. Cestovateľ sa úzkostlivo modlí na kolenách a zostáva mu len viera, že vyššia moc ho prevedie cez nástrahy nebezpečných vôd.
Posledný obraz, s názvom Staroba, je epilógom celej série. Muž v (medzičasom značne obitom) člne zošedivel a doplavil sa na koniec svojej cesty. Rieka života sa v tomto úseku vlieva do Oceánu večnosti. Na prvých troch obrazoch bol cestovateľ k anjelovi vždy otočený chrbtom. Na tomto poslednom sa obaja vidia tvárou v tvár. Anjel strážny sa chystá muža vziať v ústrety svetlu, ktoré preniká cez oblaky. Vychádzajú z neho zástupy anjelov, letiacich človeku naproti. – Pôsobivá alegória staroby, ktorá sa od svetských záležitostí odvracia smerom k večným veciam a pomaly sa pripravuje na odchod...
Krajinkári od rieky Hudson
Autor tejto série, americký maliar Thomas Cole (1801-1848), bol zakladateľom umeleckého hnutia, známeho ako Hudson River School (krajinkári od rieky Hudson). V prvej polovici 19. storočia trpela mladá americká republika komplexom menejcennosti voči Starému svetu, najmä pokiaľ išlo o kultúru a umenie. Na území Spojených štátov neboli žiadne pamiatky po veľkých civilizáciách staroveku - žiadni Rimania, Gréci, či egyptskí faraóni. Ba čo viac, americký národ sa nemohol chváliť ani uznávanými velikánmi súdobého umenia.
Tento nedostatok Američania kompenzovali dvojako. Po prvé, hospodárstvo Spojených štátov vytvorilo postupne veľké bohatstvo, ktoré umožnilo nakúpenie umeleckých skvostov z celého sveta. Mnohé výtvarné diela sa do múzeí v USA dostali cez súkromné zbierky bohatých priemyselníkov, ktorí ich skupovali v zahraničí a po smrti alebo ešte za života ich sprístupňovali verejnosti.
Napríklad základy Metropolitného múzea v New Yorku položil ešte v 19. storočí železničný magnát John Taylor Johnston. Dnes sa medzi svetovými múzeami nachádza na siedmom mieste (medzi madridským Prado a Vatikánskym múzeom). V jeho priestoroch na Manhattane v blízkosti Central Parku v súčasnosti možno vidieť dokonca egyptský chrám z prvého storočia, ktorý sem bol komplet prevezený kvôli stavbe Asuánskej priehrady. Dnes teda Amerika má aj svojich Egypťanov, Grékov, či Rimanov, o pôsobivých zbierkach stredovekého i novovekého európskeho výtvarného umenia ani nehovoriac.
Druhý spôsob, akým Spojené štáty riešili svoj kultúrny deficit voči Európe, spočíval v postupnom raste vlastných umeleckých talentov, čerpajúcich z domácich námetov. Dosť ich ostatne ponúkala nespútaná a rôznorodá severoamerická príroda, nuž nečudo, že v polovici 19. storočia tu vznikla práve pôsobivá škola krajinomaľby. Krajinkárov od rieky Hudson preslávili mená ako už spomenutý Thomas Cole (pozri aj The Clove), Albert Bierstadt (Among the Sierra Nevada Mountains), Frederic Edwin Church (Niagara Falls, či tiež Aurora Borealis) alebo Jasper Francis Cropsey (Starrucca Viaduct).
„Túto tvorbu dnes musíme považovať za jednu z najvýznamnejších krajinárskych škôl v celých dejinách umenia“, píše britský historik Paul Johnson vo svojej knihe Dejiny umenia: Nový pohľad. Aj vďaka týmto majstrom sa podľa neho Amerika v druhej polovici 19. storočia stala kultúrne svojbytnou krajinou, schopnou konkurovať v oblasti umenia aj starším bratrancom v Európe.
Cesta impéria
No nešlo len o kultúru, ale aj o ochranu životného prostredia. V čase, keď bola fotografia ešte len v plienkach, kým kinematografia ani neexistovala, umožňovali maľby krajinkárov od rieky Hudson verejnosti na východnom pobreží USA získať predstavu o majestátnosti americkej prírody. Čo zase posilňovalo hlasy, volajúce po konzervácii týchto miznúcich prírodných pokladov.
Keďže krajinkári od rieky Hudson boli ovplyvnení romantizmom, najmä u Colea vidieť ako sa americká scenéria stávala kulisou pre jeho snahu rozprávať veľkolepé príbehy s morálnym ponaučením. Popri Plavbe života tento maliar namaľoval ešte jednu pozoruhodnú sériu obrazov. Volá sa Cesta impéria, pochádza z rokov 1833 až 1836 a dnes jej päť obrazov visí v New-York Historical Society. Nakoľko žijeme v dobe debát o plazivom zániku západnej civilizácie, ide o veľmi aktuálne dielo.
Prvý obraz série nesie názov Štádium divošstva. Okolo zvláštne tvarovaného útesu a rieky (dva prvky, ktoré vidieť na všetkých piatich maľbách) sa nachádzajú husté lesy. Pobehuje v nich množstvo divých zvierat, ktoré lovia ľudia, odetí v handrách a vyzbrojení lukmi, šípmi, či kopijami. Ich osada nie je ničím viac, než hŕstkou stanov okolo ohniska.
Na druhom obraze, s názvom Vidiecke štádium, sa husté lesy zmenili na poľnohospodársku krajinu. Vidíme tu pastiera i oráča, kým v popredí si nejaký mudrc kreslí na zem geometrické útvary. V strede obrazu je megalitický chrám na spôsob Stonehange. Vlastne veľmi idylický obrázok.
Tretia maľba, s názvom Vyvrcholenie impéria, je najpompéznejšia. Žiarivé mesto v antickom štýle zažíva práve triumf svojho vládcu. Akoby nestačila výstavnosť samotnej architektúry budov, mesto je navyše slávnostne vyzdobené. V uliciach sú davy jasajúcich ľudí a na vode loďky s dúhovými plachtami. Je zjavné, že civilizácia tu zažíva svoj vrchol.
Štvrtý obraz, s názvom Skaza, núka naproti tomu scénu deštrukcie. Antické mesto je plienené barbarskými hordami, ktoré vraždia a znásilňujú jeho obyvateľov. Lode útočníkov pripomínajú plavidlá Vikingov. Niektoré budovy horia. Bezhlavá socha, ktorá dominuje pravej polovici obrazu nasvedčuje, že mesto má svoje najlepšie časy za sebou.
Piaty obraz, s názvom Spustnutosť, zachytáva mesto opustené a v rozvalinách počas melancholického večera s jasne svietiacim mesiacom. Stĺp, ktorý dominuje ľavej polovici obrazu, začína obrastať brečtan a na jeho hlavici majú hniezdo vtáky. Čo kedysi bolo civilizáciou, si príroda berie naspäť. Cyklus rastu a zmaru môže začať odznovu...
Nad obrazmi Thomasa Colea sa dá rozjímať o kolobehu života a smrti jednotlivcov i celých civilizácií. A priamočiarosť, s ktorou svoje vizuálne príbehy rozprával, môže aj človeku bez prehnaného záujmu o výtvarné umenie sprostredkovať, akým dobrodružstvom dokážu byť zdanlivo nudné galérie, či múzeá.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.